Menu

Expedícia Nepál – India 2014

V dňoch 12.9.-13.10.2014 pôsobila v Himalájach v oblasti Solo Khumbu skupina šiestich slovenských horolezcov a vysokohorských turistov. Cieľom expedície bol výstup na Island Peak 6189 m.

Island Peak – Ostrov v mori ľadu

Takto tento vrchol pomenoval v r.1952 anglický výškový horolezec a horský výskumník Eric Shipton (nar.1907), lebo hora mu pripomínala skalnatý ostrov v mori ľadu. Až v r. 1983 ju premenovala nepálska vláda na Imja Tse. Aj tak však názov Island Peak neupadol do zabudnutia. Prvovýstup na vrchol bol uskutočnený až v r.1953 ako príprava na výstup na Mt. Everest. Hora sa nachádza za osadou Chukhung 4730 m, v susedstve osemtisícovky Lhotse, ktorej obrovskú južnú stenu sme tu mali ako na dlani. Na vrchol vedie niekoľko výstupových ciest. My sme si vybrali priamu líniu stenou, ktorá viedla rovno na vrchol.

Pred odletom si s dosť veľkým predstihom vybavujeme cez cestovnú agentúru v Káthmándú výstupový permit (Climbing Permit) za 300,-USD - spoločný pre celú našu skupinu. Pracovníka agentúry Sonama ešte žiadame aj o vybavenie leteniek do Lukly a ubytovanie v Káthmándú. Nosičov si ale cez internet zabezpečujeme priamo v Lukle u Lakpa Sherpu. Jeden jeho nosič odnesie 30 kg, čo je o päť kilogramov viac, než nám ponúkal Sonam. Denná mzda nosiča je 12,-USD, v čom je zarátaná jeho strava a ubytovanie.

13.9. prilietame do hlavného mesta Nepálu – Káthmándú a ubytovávame sa vo štvrti Thamel s množstvom obchodíkov s lezeckým materiálom a hlavne so suvenírmi. Nasledujúce dva dni vybavujeme administratívne veci a dokupujeme lezecký materiál. Nakúpili sme 150 m fixných lán, nejaké skoby na ich zakotvenie, stolitrové lodné vaky pre nosičov a tiež nejaké potraviny. Batožinu na letisku presvecujú a tak odporúčam dokúpiť plynové bomby až Lukle, alebo v Namche Bazare. Zbytok voľného času sme strávili prehliadkou pamätihodností Káthmándú a jeho okolia. Stúpa Bódhnáth je jednou z najväčších buddhistických stúp na svete, najsvätejším miestom nepálskych hinduistov je Pashupatináth s kremačnými ghátmi na brehu rieky Bágmátí a zaujímavé je aj starobylé Palácové námestie Durbar Square na okraji Thamelu.

Údolím Solo Khumbu pod Mt.Everest

V pondelok ráno ideme na letisko. Je na ňom obrovský nával. V Lukle je zlé počasie a nelieta sa. Na obed vraciame na hotel. Nasledujúci deň sme na letisku opäť. Stretávame tu dvojicu našincov, ktorí majú v pláne ísť do základného tábora pod Mt.Everest a tvrdnú tu už štvrtý deň. Sú rozhodnutí využiť v najhoršom prípade aj vrtulník, ktorý je však podstatne drahší. Letenky si vybavovali súkromne a samozrejme tu nemajú žiadneho agenta cestovnej agentúry, ktorý by ich do nejakého lietadla prepašoval tak, ako to urobil nakoniec ten náš.

Let do Lukly 2850 m, mimochodom najnebezpečnejšieho letiska na svete, nám trval 35 minút. V 12-miestnom lietadle sme mali v kapsičke u sedadla tlačivo, kde sme mali napísať v prípade havárie niečo ako závet. Na letisku nás už čakajú ľudia od Lakpa Sherpu. Ďalšie lety z Káthmándú na dnes sú zasa zrušené. Ideme do sídla Lakpovej agentúry, ktorá je vlastne hotelíkom s názvom Paradise. Hneď organizujeme pochod, lebo čas stratený pri leteckom presune musíme dohnať. Údolím Solo Khumbu pomaly naberáme výšku a začíname sa aklimatizovať.

Druhý deň pochodu sa ocitáme v osade Mondozo, kde je vstup do NP Sagarmatha, za ktorý sa platí 30,-USD. Za najvyšším lanovým mostom nad riekou Dudh Kosi (Mliečna rieka) začína cesta prudko stúpať do známeho horolezeckého, obchodného a kultúrneho centra národa Šerpov Namche Bazar 3443 m. Mestečko je rozložené po strmých svahoch obrovského, prírodného amfiteátra. Nasledujúci deň sme si zvolili ako aklimatizačný. Cez 3900 m vysoký hrebeň sa cez rododendrónové lesy a po lúkach posiatych modrými horcami dostávame do dedinky Khumjung 3780 m. Buddhistický klášor v Khumjungu je známy tým, že uchováva skalp yetiho. Mních nám ukazuje ryšavohnedý, zašpicatený skalp s krátkymi chlpmi. Údajne patril exempláru mužského pohlavia.

Ďalší deň nocujeme u kláštora Tengboche 3875 m, ktorý je najväčším buddhistickým kláštorom v údolí Solo Khumbu. Za druhú jednodňovú aklimatizačnú zastávku sme si zvolili dedinku Periche 4240 m. Príkrymi, trávnatými svahmi na opačnej strane údolia vystupujeme na druhý deň ráno do výšky 4700 m. Potom sa presúvame do dedinky Lobuche 4910 m. Pred ňou prechádzame cez pietne miesto horolezcov Chukpilhara. Je tu množstvo pomníkov obetí Himalájí z celého sveta. Všade dookola vejú vo vetre buddhistické modlitebné vlajočky. Na ôsmy deň pochodu stojíme pod Mt. Everestom 8848 m. Kvôli jarnej lavínovej tragédii je jeho vrchol pre expedície zatvorený. V kedysi rušnom základnom tábore stoja len dva stany strážcov. Tí dávajú pozor, aby sa nikto nepokúsil o výstup.

Pre ďalšiu aklimatizáciu sme si vybrali výstup na Kala Pattar (Čierny kameň) 5545 m. Východiskom k nemu je osada Gorak Shep 5140 m. Ešte za tmy vyrážame k jeho vrcholu. Výstup je nenáročný, netreba ani mačky. Ešte pred východom slnka nad Mt. Everestom stojíme na Kala Pattare, ktorého susedom je známa Pumori 7165 m. Na vrchole sa nám naskytli nádherné horské scenérie. Tesne po našom príchode vychádza slnko nad masívom Mt. Everestu. Okolo čnejú k nebu jedny z najvyšších a najkrajších horských velikánov planéty ako Lhotse, Nuptse a v diaľke Ama Dablam.

Výstup na Island Peak

Po zostupe a raňajkách v Gorak Shepe sa hneď vydávame na ďalšiu cestu. Výška si začína vyberať svoju daň. Dvaja členovia expedície začínajú mať zdravotné problémy, ale stále pokračujeme spoločne ďalej. Vraciame sa tou istou cestou, no v Dughle 4620 m odbočujeme doľava a trávnatými svahmi traverzujeme do dedinky Dingboche 4410 m, kde nocujeme. Ráno sa vydávame na ďalší pochod. Našim cieľom je dedinka Chukhung 4730 m, rozložená na úpätí ľadovcov stekajúcich z Lhotse a Nuptse. Cestou sa zastavujeme o pomníka jednému z najlepších svetových horolezcov. Poliak Jerzy Kukuczka krátko po Messnerovi stál na vrcholoch všetkých osemtisícoviek a nakoniec zahynul v južnej stene Lhotse. V diaľke už vidíme náš cieľ Island Peak s jeho typickou siluetou skalnatého ostrova v mori ľadu. V Chukhungu nám večer Jano Dvoran oznámil, že sa na Island Peak kvôli zdravotným problémom necíti a za svoj cieľ si vybral Chukhung Ri 5833 m. Táto technicky nenáročná hora nad Chukhungom sa podobá Kala Pattaru.

Cesta do základného tábora pod Island Peakom 5050 m nám trvala 3 hodiny. Je tu tečúca voda, ale základný tábor je v prípade nepriaznivého počasia ohrozovaný lavínami. Sonam v Káthmándú nás vystríhal pred nenechavými rukami miestnych domorodcov. Preto sme si so sebou zobrali ako strážcu tábora počas našej neprítomnosti jedného z našich nosičov. Hojne sa tu vyskytujú akési krotké vtáky veľkosti sliepky. Až neskôr sme sa dozvedeli, že sa jedná o Bažanty krvavé.

Ráno vyrážame do výškového tábora v 5500 m. Stúpame strmým, trávnatým svahom, po dobre značenom chodníku. Pod nami sa rozprestiera obrovské ľadovcové jazero. Nevýhodou výškového tábora je, že tu nie je voda, ale tú sme si priniesli so sebou. Sú tu perfektné plošiny pre stany a vľavo od tábora je v skalnom previse vybudovaná buddhistická svätyňa s modlitebnými vlajočkami. Handicap nedostatku vody vyvážila informácia od šerpov, ktorých sme stretli cestou hore, že pre expedíciu asi tridsiatich Číňanov natiahli včera poobede na Island Peaku 250 m fixných lán. Keďže naťahovanie fixov pripadlo na mňa, tak táto informácia ma veľmi potešila. Po postavení výškového tábora sme si prezreli našu ďalšiu výstupovú trasu. V noci sa nám znalosť terénu určite zíde. Lezieme ľavou stranou žľabu, pozdĺž skalného piliera do výšky 5700 m. Tu sa cesta v pravom uhle lomí doprava na rebro. Sú tu vybudované tri plošiny pre stany. Na jednej z nich nechávame horolezecký materiál, ktorý zajtra použijeme a vraciame sa späť do výškového tábora.

O 2,00 odchádzame z tábora. Postupujeme spolu s Číňanmi po rebre až po hranicu, kde sa vo výške 5850 m začína ľadovec. Boli sme dohodnutí, že Číňanov necháme ísť ako prvých, keďže nám vlastne pripravili cestu k vrcholu. Keď sme ale videli, že sa jedná o komerčný zájazd, v ktorom si niektorí nevedeli ani nasadiť mačky, tak po naviazaní na lano vyrážame ako prví. Ľadopádom, s celou radou nebezpečne vyzerajúcich trhlín, ideme zľava. Dostávame sa na veľkú ľadovcovú planinu. Krížom cez ňu prichádzame k strmej stene so sklonom 60-70º. Tá ústi na hrebeň spájajúci predvrchol 6100 m s hlavným vrcholom 6189 m. Na hrebeň vystupujeme asi 30 m naľavo od hlavného vrcholu a už len pár krokov stačí, aby sme boli na ňom. O 9,00 stojí štvorica v zložení Miloš Kuchárek, Alojz Dvoran, Ľuboš Vavrinčík a Martin Sláma na vrchole Island Peaku.

Vrchol Island Peaku poskytuje nezapomenuteľné pohľady na južnú stenu Lhotse, jednu z najväčších zaľadnených stien sveta, na vrchol Ama Dablam zvaný tiež himalájsky Matterhorn a považovaný za jednu z najkrajších hôr sveta a aj na osemtisícovku Makalu. Začíname zostupovať, keď prví Číňania prichádzajú k začiatku fixných lán. Z vrcholu vidíme, že asi tretina z nich výstup vzdala a vracajú sa späť. O 17,00 sme v Chukhungu. Cestou do Lukly sa zastavujeme na noc v Pangboche. Ďalším odpočinkovým miestom je Namche Bazar a nakoniec Lukla. Osemnásty deň od odletu z Káthmándú sme späť na našom hoteli vo štvrti Thamel.

A čo s načatým večerom?

Nakoľko športová časť výpravy skončila veľmi dobre a zostal nám nejaký čas, rozhodli sme sa prejsť z Nepálu do Indie a pozrieť si pamätihodnosti tzv. „Zlatého trojuholníka". Po prílete z Lukly do Káthmándú ešte navštevujeme ďalšiu významnú pamiatku Káthmándú – stúpu Svayambhunáth, pre množstvo opíc v jej okolí zvanú „Opičí chrám". Z jej vrcholu je vidno celú Káthmándskú kotlinu a táto stúpa je považovaná za „energetický zdroj" Káthmándskeho údolia. Ráno nasadáme na autobus a po trinástich hodinách cesty, ktorú by som neprial ani najhoršiemu nepriateľovi, sa ocitáme v mestečku Lumbini - 10 km od indických hraníc.

Lumbini je najvýznamnejším historickým miestom v Nepále a je zaradené do Svetového dedičstva ľudstva UNESCO. Tu uzrel svetlo sveta približne v 5. stor.pr.n.l. Buddha, ktorý sa stal zakladateľom jedného zo svetových náboženstiev s asi miliardou veriacich. Prehliadka „Posvätného hája", kde sa narodil, nám na druhý deň zabrala doobedie. Poobede si najímame taxík na indické hranice. Po včerajšom zážitku sa nám to zdá istejšie než miestne autobusy. Majú tu náboženský sviatok, niečo ako naše dožinky. Po cestách vidno ozdobené vlečky so slávnostne oblečenými ľuďmi, ktoré sú ťahané traktormi. Problém je v tom, že sa kvôli sviatku nemáme ako dostať do sto kilometrov vzdialeného mesta Górakhpur , odkiaľ chodí železnica. Preto zasa nasadáme na taxík.

Varanásí – „Večné mesto".

Indické železnice treba zažiť. Keď tomu však príde človek na kĺb, tak je to v podstate jednoduché. Druhá trieda je len pre otrlé povahy. Ostatné vyššie triedy sa dajú vydržať. Sú zhruba 10x drahšie, ale aj tak pre nás smiešne lacné. Tieto triedy si ale treba objednať najlepšie deň dopredu. Inak sú miesta v nich beznádejne obsadené. Snažíme sa aj keď márne zohnať lístky do lepšej ako druhej triedy. Už pri príchode vlaku na nástupisko je druhá trieda plná na prasknutie. Ľudia ležia v uličkách na zemi a aj na odkladacích policiach pre batožinu nad našimi hlavami, kde sa krútia veľké stropné ventilátory, ktoré zabezpečujú výmenu vzduchu. Zamrežované okná boli počas celej cesty otvorené. Inak by sa tam asi nedalo vydržať.

Varanásí by mal navštíviť každý cestovateľ, čo zavíta do Indie. Najposvätnejšie hinduistické mesto sa rozkladá na vonkajšom ohybe rieky Gangy v stredoindickom štáte Uttarpradéš. Brehy Gangy lemujú kamenné schodiská ghátov. Na nich sa každý deň zhromažďujú tisíce veriacich, aby tu vykonali rituálny kúpeľ. Varanásí, jedno z najstarších miest sveta, bolo odjakživa stredobodom hinduistického sveta.

Ganga pretekajúca mestom, je uctievaná ako živúca bohyňa a je údajne obdarená mocou očistiť pozemské hriechy. Aj keď vo Varanásí pripomína jednu veľkú stoku, milióny ľudí už po stáročia v nej vykonávajú rituálnu očistu, meditujú či perú oblečenie. To všetko sa deje na schodiskách ghátov. Sú lemované cca 700 chrámami a svätyňami. Pre posmrtný život je najdôležitejší Manikarnika ghát, na ktorom vo dne i v noci horia pohrebné hranice. Keď telo zhorí, popol sa zhrabe do rieky. Nespaľujú sa deti do štyroch rokov a tehotné ženy. Títo sa len zabalia do rubáša a pošlú dolu po rieke. Tak isto sa nespaľujú ani ľudia poštipnutí kobrou, ktorá je posvätná. Takýto človek sa priviaže na brvno a na plece sa mu dá jeho adresa. Ak ho nájdu plávať po Gange „svätí muži" sádhuovia, tak ho vraj oživia a pošlú späť domov. Adresu na pleci má preto, aby vedel kam má ísť.

Pri fotení východu slnka nad riekou preplávala okolo nás mŕtvola muža. Opýtali sme sa nášho sprievodcu, či mŕtvola nikoho nezaujíma. Vysvetlil nám, že rodina síce mŕtvolu nejaký čas hľadá, ale keď ju nenájde, tak po istej dobe sa už o strateného prestane zaujímať. Pomaly sa začíname orientovať v bludisku krivoľakých uličiek starého Varanásí. Je tu neskutočne veľa ľudí a medzi nimi ešte jazdia motorky a chodia kravy. Do toľkých kravských lájn som v živote nestúpil, keďže sa pri fotení sa nemôžem venovať sledovaniu toho, po čom kráčam.

Neďaleko od Varanásí sa nachádza Sárnáth - jedno zo štyroch hlavných posvätných miest buddhistov. Zástupy budhistických pútnikov sa sem jazdia pokloniť pamiatke Buddhu, ktorý tu pred 2500 rokmi predniesol svoje prvé kázanie a tým ako hovoria staré texty „roztočil Koleso Zákona". Vykopávky tu boli zahájené koncom 19.stor. a trvali viac než 100 rokov. Pri nich boli odkryté všetky dôležité časti mesta. Najvýznamnejším exponátom miestneho múzea je hlavica Ašókovho stĺpu. Skvostná umelecká práca z dokonale vylešteného červeného granitu sa stala štátnym znakom Indickej republiky.

Tádžmahál - novodobý div sveta

Celú noc cestujeme lôžkovým vozňom Marudhar Expresu do Ágry. Nádhera Ágry, hlavného mesta Indie z doby vlády Veľkých Mughalov, sa behom stáročí nijako nezmenšila. Čas sa nedotkol ani mohutnej pevnosti či veľkolepého Tádžmahalu, ktoré sú zapísané do Svetového dedičstva ľudstva UNESCO. Ágra si udržala postavenie hlavného mesta Indie viac než sto rokov, než sa moc presťahovala do Dillí. Spolu s Dillí a Džajpurom tvorí Ágra tretí vrchol „Zlatého trojuholníka" najatraktívnejších indických turistických destinácií.

Pevnosť Ágra Fort je postavená z dvoch hlavných materiálov. Je ním červený pieskovec a mramor. Povrch červeného pieskovca je zdobený jemnými ornamentami vyrezávanými do povrchu kameňa, zatiaľ čo rôznofarebný mramor je vykladaný polodrahokamami. Tádžmahál je vraj najnádhernejšou stavbou na svete. Táto mramorová hrobka je chápaná ako symbol romantickej lásky. Steny z kamenného krajkovia sú vyrezávané tak jemne, že mramor sa zdá miestami priesvitný. Zdobí ho detailná reliéfna výzdoba s kvetinovými motívmi a intarziami z polodrahokamov.

Na skalnom hrebeni sa 37 km od Ágry rozkladá „Mesto duchov" - Fatéhpur Sikrí. Skoro po jeho postavení, teda koncom 16.stor. sa už vedelo, že malé zásoby vody nevystačia pre jeho obyvateľstvo. Mesto bolo opustené a zostalo dokonale zachované. Človek má dojem, že sa sem ľudia každú chvíľu vrátia. Fatéhpur Sikrí je majstrovským dielom z červeného pieskovca. Poobede, krátko pred šiestou hodinou, odchádzame expresom do 240 km vzdialeného Džajpuru.

V ďalšom z vrcholov „Zlatého trojuholníka"

Džajpur, prezývaný aj „Ružové mesto", je hlavným mestom púštneho indického štátu Rádžastán. Označenie „Ružové mesto" sa vzťahuje hlavne na starú, opevnenú časť mesta. Červené hradby ju celú obkolesujú. Ten, kto sa už zoznámil s krivolakými, úzkymi uličkami indických miest, bude v Džajpure prekvapený. Mesto križujú priestranné rovné triedy, usporiadané do pravých uhlov. Najviac však padne návštevníkovi do oka ružová farba. Ružová je tradične farbou rádžastánskej pohostinnosti a ružový náter sa nanáša pravidelne od r.1865, kedy sa mesto pripravovalo na návštevu anglického princa Alberta. Ružové fasády so stavebnými prvkami zvýraznenými bielymi linkami pripomínajú rozprávkové mestečko.

V Džajpure možno vidieť dve rarity zapísané v Guinnessovej knihe rekordov. V Mestskom paláci sú dve strieborné nádoby viac než 1,5 m vysoké. Každá váži 345 kg a zmestí sa do nej 8182 l vody. Nádoby sú najväčšie strieborné umelecké predmety na svete. Keď cestoval v r.1901 rádža Madhosin II. do Anglicka na korunováciu kráľa Eduarda VII., neveril západnej vode a nechal si tieto nádoby naplniť vodou z Gangy. V astronomickom a astrologickom observatóriu zvanom Džantar Mantar, stoja zasa najväčšie slnečné hodiny na svete. Ich stredná časť (gnomón) sa týči do výšky 27 m. Vrhá tieň na oblúkovité stupnice dlhé niekoľko desiatok metrov. Každá hodina je rozdelená na 30 dielikov, takže čas sa dá určiť s presnosťou na dve minúty.

Neďaleko za mestom v Ámbére čnie na strmom návrší k nebu „Palácový komplex", ktorý je prirodzene chránený kopcami. Po ich hrebeňoch sa tiahnu vysoké hradby. Naviac je nad palácmi ešte mohutná pevnosť, vybudovaná v r.1600. Nachádza sa v nej najmohutnejšie delo v Ázii. Na jeden výstrel spotrebovalo stovky kilogramov pušného prachu a jeho dostrel bol 35 km. Jedinou vadou krásy je, že sa z neho nikdy nevystrelilo. Na akomsi sloňom parkovisku pod hradbami si najímame slona a ním sa vyvážame hore kopcom na hlavné nádvorie Ámbérskych palácov.

Dillí – hlavné mesto Indie

Cesta do Dillí nám trvala neuveriteľných 8 hodín. Povedali sme si, že tých cca 280 km zvládneme po diaľnici moderným diaľkovým autobusom značky Volovo za také tri hodinky. Veľmi sme sa mýlili. Pred nami sa plazili predpotopné nákladiaky a kamióny. Sem tam išiel povoz ťahaný kravami prípadne ťavami. Vodiči si cestou za volantom určite aj zdriemli, lebo sme niekoľkokrát videli, ako nákladiak jazdil cik-cak po vozovke. V Starom Dillí sa ubytovávame v peknom hoteli Cottage Yes Please. V televízii sledujeme, že z juhovýchodu sa od Bengálskeho zálivu k Indii blíži uragán. Spať ideme hodinu po polnoci.

Pätnásťmiliónové Dillí je po Ágre a Džajpure posledným z vrcholov „Zlatého trojuholníka". Našou prvou zastávkou je k Červená pevnosť (Red Fort) zo 17.stor. Jej mohutné múry z červeného pieskovca obklopujú temer dvojkilometrový priestor oktagonálneho pôdorysu. Vchod do pevnosti tvorí mohutná trojposchodová brána. Paláce pevnosti hýria farbami a rezbami nesmiernej krásy. Ich stropy podopierajú stĺpy zdobené jantárom, jadeitom a zlatom s vykrajovanými oblúkmi. Na toto všetko dohliadajú unudení vojaci v guľometných hniezdach.

Cyklorikšou sa nechávame previezť k Piatkovej mešite. Cestou sledujeme beznádejne uviaznutých hasičov, ktorí sú zablokovaní v zápche so zapnutými sirénami. Asi sú už na podobné situácie zvyknutí, lebo im to očividne nevadí a dokonca sa smejú. Horšie je to asi s tými, ktorým horí dom. Červenobiela stavba mešity zo 17.stor. s obrovským nádvorím, ktoré pojme 25000 ľudí, je najväčšou mešitou Indie. Pred mešitou si musíme nechať sandále. Tie nám strážia za menší bakšiš deti. Tri mramorové kupoly lemujú hlavnú modlitebňu s mihrábom, obráteným k Mekke. Vystupujeme na jeden z minaretov, z ktorého je panoramatický pohľad na celé Dillí. Hore môže ísť žena len v doprovode muža.

Ďalšou pamiatkou Nového Dillí, zaradenou do pamiatok Svetového dedičstva ľudstva UNESCO, je Kutub minar s najväčším minaretom v Indii. Veža minaretu z červeného pieskovca je vysoká 72,5 m. Jej steny sú zdobené bohatými ornamentálnymi vzormi a kaligrafickými citátmi z koránu. Minaret sa začal stavať v r.1199. Vedľa minaretu sú zbytky prvej mešity v Indii. Ako materiál na jej stavbu poslúžili kamene z 27 hinduistických a džinistických chrámov. V jednom z rohov mešity stojí železný stĺp vysoký 7,2 m zo 4.stor.n.l. Stĺp je vyrobený z 98 % železa a preto nehrdzavie. Z metalurgického hľadiska je stĺp záhadou. Erich von Däniken vo svojej knihe „Spomienky na budúcnosť" tvrdí, že stĺp vyrobili mimozemšťania.

Večer v televíznych správach hovoria o uragáne, ktorý postupuje Indickým subkontinentom stále na sever. Na druhý deň navštevujeme predchodcu Tádžmahálu, ktorým je hrobka cisára Humájúna. Táto elegantná stavba je jednou z najkrajších historických pamiatok Dillí. Svoj pobyt v Indii symbolicky končíme u Brány Indie. Mohutný „Víťazný oblúk" bol postavený na pamiatku 90 000 indických vojakov, ktorí padli v mene britského impéria behom I. svetovej vojny. Stavbu stráži čestná stráž.

Trinásteho októbra prilietame po mesiaci pobytu v Himalájach a v Indii domov. O deň neskôr nás zastihla správa že v nepálskych Himalájach udrel plnou silou uragán, ktorého zrod sme sledovali pri našom pobyte v Indii. Napadlo 2 m snehu. Po páde lavíny na Dhauágiri 8167 m zahynuli v slovenskej expedícii dvaja jej členovia - Ján Matlák, Vlado Švancár a traja šerpovia.

Ďaľšie informácie

  • Autor článku: Miloš Kuchárek
  • Žiadne komentáre

Komentujte

0
návrat hore

Partneri projektu EXPEDITION.SK

Ortlieb - vodotesné batohy         Bushman