Menu

Výstup na Pico de Orizaba - najvyššiu horu Mexika

Mexiko, to nie sú len nádherné pláže na pobreží dvoch oceánov, desiatky starovekých indiánskych pamiatok, sombréra a tequilla. Mexiko, to sú aj hory, ktoré pokrývajú až 80% krajiny. A najvyššia z mexických hôr, Pico de Orizaba, sa týči do úctyhodnej výšky 5 700 metrov. To z nej robí skvelé lákadlo pre horolezcov.

Základ celého horského systému Mexika tvoria dve pohoria. Sierra Madre Occidental na západe, a Sierra Madre Oriental na východe. V centrálnej časti Mexika sú obe horské pásma prepojené vulkanickou oblasťou - Eje Volcanica. Tu sa nachádzajú všetky najvyššie mexické sopky:

  • Pico de Orizaba/Citlaltépetl - Hviezdna hora 5 700 m
  • Popocatépetl - Dymiaca hora 5 452 m
  • Ixtaccihuatl - Spiaca žena 5 286 m
  • Nevado de Toluca 4 577 m

Popocatépetl, určite najznámejšia hora Mexika, je kvôli svojej vulkanickej aktivite v posledných rokoch pre verejnosť stále uzatvorená. Našim cieľom je Pico de Orizaba. Na rozdiel od Popocatépetl je Pico spiaci vulkán. Pico je najvyššou horou Mexika a po Mount McKinley na Aljaške a Mount Logan v Kanade je treťou najvyššou horou Severnej Ameriky.

Júl nie je práve najlepším obdobim pre výstup na vrchol. V tomto čase treba počítať s občasným dažďom, prípadne snežením. Za všeobecne najlepšie obdobie pre výstup sa považuje čas od novembra do marca.

Cesta k Pico de Orizaba

Východiskovými bodmi pre výstup na Pico de Orizaba sú mestečká Tlachichuca a Ciudad Serdán. To, ktoré sa stane vašou základňou, záleží od voľby výstupovej trasy. My sme sa rozhodli pre cestu ľadovcom Jamapa s prespatím v útulni Piedra Grande, a teda putujeme do Tlachichucy.

Celé sa to začína v meste Puebla, kde sme sa dostali autobusom. Ten na naše prekvapenie, nezachádzal na stanicu. Niečo na spôsob: máme spoždení nezachádzame. Stále trochu nechápajúci vyskakujeme von, rovno na diaľnici. Chvíľu nám trvá, kým sa zorientujeme a blúdime nie veľmi vľúdnou okrajovou časťou mesta. Napokon zisťujeme správny smer a čaká nás asi dvojkilometrová túra po krajnici najrušnejšej mexickej diaľnice Puebla - Mexico City.

Z Puebly do Tlachichucy premáva spoločnosť Linea Valles. Autobusy v čase nášho pobytu odchádzali každú hodinu a cesta trvala približne dve hodiny (37 pesos , 1 peso = 3 Sk). Dostať sa z Tlachichucy k útulni Piedra Grande (4200 m) je pri dostatku peňazí veľmi jednoduché. Za 500 pesos na hlavu vás vyvezú terénnym vozidlom hore a v určený dátum vyzdvihnú. Hľadáme lacnejšiu možnosť. Dohodneme sa s taxikárom, že nás vyvezie do poslednej pastierskej usadlosti zvanej Villa Hidalgo. Odtiaľ je to k útulni približne 10 kilometrov s prevýšením 800 metrov. Trasa vedie riedkym borovicovým lesom. Ten postupne ustupuje kvetmi posiatej planine. To všetko sprevádzajú výhľady na vulkán a spoločne konštatujeme, že nechať si to ujsť cestou autom, by bola veľká škoda.

Mali by ste vedieť, že turistika a horolezectvo nepatria v Mexiku k rozšíreným formám trávenia voľného času. S menšou návštevnosťou hôr súvisí aj slabšie turistické zázemie. Možno aj preto táto veľká budova, pre ktorú ja používam výraz útulňa, pôsobí trochu pochmúrnym dojmom. Vnútorné vybavenie tvorí veľký stôl a tri rady priční. Nik tu neprebýva, nič sa neplatí. Čo je síce fajn ale má to aj svoje tienisté stránky. To, či po návrate z výstupu nájdete svoje veci, je vždy lotéria. Voda je v okolí útulne Piedra Grande dostupná v neďalekom ľadovcovom potoku. K výstupu na Pico de Orizaba nie je potrebné žiadne povolenie.

Pochmúrny vnútrajšok útulne na chvíľu oživí návrat domácich horolezcov z vrcholu a najmä dievčenská časť ich partie. Z krátkeho rozhovoru sa dozvedáme, že sa onedlho chystajú do Ekvádoru a na Orizabe trénujú. Keďže my sme sa v Mexiku zastavili práve cestou z Ekvádoru, sme pre nich vítaným zdrojom aktuálnych informácií. Na oplátku nám vysvetľujú výstupovú trasu a opisujú vrcholové podmienky na Orizabe.

Popoludní sa zaťahuje a ja si naraz uvedomujem, aký veľký vplyv má na mňa vysoko v horách počasie. Počas jasného slnečného dopoludnia som bol pri pomyslení na výstup veľký optimista a riziká som si nepripúšťal. Čím viac sa obloha zaťahuje, tým viac sa do podvedomia začínajú vkrádať obavy. Obrovská hora, hukot padajúcej vody a zakrádajúca sa zima v podvečernom šere vyvoláva myšlienky, ktoré boli počas slnečného dňa skryté hlboko v úzadí.

Výstup na Pico de Orizaba

Výstup na Orizabu nie je technicky náročný. Ľadovec nedosahuje veľkú hrúbku a trhliny, ktoré sa občas vyskytnú nie sú hlboké. Zo všetkého najviac sa pred výstupom budete musieť zamerať na aklimatizáciu. My sme dostatočne aklimatizovaní z našich predchádzajúcich výstupov v Ekvádore, a tak môžeme ísť rovno hore.

Sú tri hodiny ráno a chata je zahalená oblačnosťou v ktorej vidíme len na pár metrov. Čo je horšie, celé je to nasiaknuté vodou. Vo svetle čelových lámp vidíme čiastočky vody vôkol nás. Sme na pochybách, a na ďalšiu hodinu zaliezame do spacákov. Po hodine sa situácia nezlepšila. Rozhodli sme sa ale vyraziť a dúfame, že sa čoskoro dostaneme nad oblačnosť. Chodník sa dá v suťovisku celkom dobre sledovať. Navyše sme si hodnú časť prešli deň pred výstupom za vidna, a tak je teraz orientácia v noci jednoduchšia. Kamenní mužíci sú dobrými vodcami a pravidelne nachádzame aj veľké biele kruhy namaľované na skalách, ktoré sú v noci dobre viditeľné. Náš predpoklad bol správny. Po necelej hodine sa dostávame nad oblačnosť. Pomaly sa brieždi. Na chvíľu zastavujeme a kocháme sa výhľadom. Každý kto chodí do hôr, mi určite potvrdí, že obzrieť sa dole a tešiť sa z výhľadu je tá najlepšia vzpruha. K ľadovcu prichádzame po štyroch hodinách. Nedbáme veľmi na rady našich mexických priateľov, ktorí nám odporúčali traverzovať na opačnú stranu ľadovca a valíme si to rovno hore. Vrchol, ako už mnohokrát predtým na iných horách, sa zdá tak blízko. Je zvláštne ako tomu človek vždy podľahne. Povrch ľadovca je ráno ešte dostatočne tvrdý, ale zarazí nás aký je tenký. Aj keď som veľmi unavený, stále rozmýšľam, či je to normálny stav, alebo býval hrubší a toto je dôsledok klimatických zmien.

Blížime sa k vrcholu, a ten nás privítal mohutným vetrom a oblačnosťou ktorá nám neumožňuje vychutnať si pohľad na dno krátera. Knižný sprievodca hovorí, že kráter je rovnako impozantný, síce s menším priemerom, ale za to hlbší ako ten na Popocatépetl. Aby som vám to mohol potvrdiť musím sa tam ešte raz vybrať :). Trosky kríža na vrchole zakomponujeme do vrcholovej fotografie a pomaly schádzame dolu.

Spolulezci.
Na Pico de Orizaba sme sa vybrali v trojici. Ja, Juraj Pekárek a Miloš Kuchárek. Miloš sa počas výstupu necítil dobre a pod ľadovcom nám oznámil, že ďalej nepôjde. Ubezpečil nás, že na zostup sa cíti. Pár hodín na to sme s Jurom vystúpili na najvyššiu horu Mexika.

Ďaľšie informácie

  • Autor článku: Vladimír Trnka
  • Autor fotografií: Juraj Pekárek
  • Žiadne komentáre

Komentujte

0
návrat hore

Partneri projektu EXPEDITION.SK

Ortlieb - vodotesné batohy         Bushman