Menu

II. československá expedícia Nanga Parbat 1971 Doporučený

Ivan Fiala (vľavo) a Michal Orolin na vrchole Nanga Parbat (8125 m) Ivan Fiala (vľavo) a Michal Orolin na vrchole Nanga Parbat (8125 m)

Neúspech prvej československej expedície na osemtisícovku motivoval československých horolezcov k organizácii novej expedície. Poverenie na organizáciu expedície dostal Slovenský horolezecký zväz IAMES, ktorý zahrnul expedíciu do kalendára akcií poriadaných k 50. Výročiu založenia IAMESu. S prípravou sa začalo ešte koncom roku 1969.

Začiatok expedície na Nanga Parbat

S ročným predstihom bolo požiadané o povolenie na výstup a cieľom bol opäť Nanga Parbat. Expedíciu tvorilo 8 členov z predošlej expedície: Ivan Gálfy (vedúci), Arno Puškáš, Ivan Urbanovič st., Jozef Koršala, Milan Kriššák, Miroslav Jaškovský a filmári Miloslav Filip a František Dostál. Novú zostavu doplnili Ivan Dieška, Ivan Fiala, Gejza Haak, Martin Mladoň, Michal Orolin, Jozef Psotka, Ľudovít Záhoranský a lekár Bohumír Kosmák st. Vzhľadom na výrazné zvýšenie cien leteniek musela časť členov expedície absolvovať cestu do Pakistanu autom. Expedícia mala k dispozícii Tatru 138 na dopravu materiálu a vozidlo M 461 na presun časti členov. Autá vyrazili na svoju cestu 10.apríla 1971 a trasa viedla tentokrát  cez ZSSR, Irán a Afganistan. Zvyšok členov vyrazil letecky o týždeň neskôr. Obe skupiny sa stretli 24.apríla v Kábule, odkiaľ spoločne pokračovali do Pakistanu.

Pre obsadenosť lietadiel nasledoval presun z Islamabádu nákladnými vozmi po novovybudovanej ceste údolím rieky Indus. Základný tábor pod Nanga Parbat bol postavený 18.mája 1971, presne v ten istý deň ako pred dvoma rokmi.

Prvé metre na hore

Horolezcov privítalo v základnom tábore pekné počasie, a tak sa hneď s plným nasadením pustili do práce, aby už o niekoľko dní stál I. výškový tábor vo výške 4470 m. No teraz pred nimi stála neľahká úloha, prekonanie Rakiotského ľadopádu plného ľadovcových trhlín a veží. Ľadopád vyzeral po dvoch rokoch úplne inak, cestu do II. tábora tak museli hľadať odznova. Skúsili to ďalekohľadom a vysielačkou, keď prieskumné družstvo sledovali zdola a snažili sa ho navigovať v spleti trhlín a veží. Tento postup sa však ukázal ako neúčinný. Hľadanie cesty do II. výškového tábora preto trvalo 3 dni. Tábor nakoniec postavili vo výške 5300 m 24.mája.

V tejto fáze boli úlohy rozdelené. Časť členov expedície spolu s niekoľkými nosičmi robili vynášky materiálu do II. tábora, ostatní si kliesnili cestu do III. tábora, ktorý 28.mája vybudovali vo výške 6120 m. Tu postavili aj jeden veľký stan, ktorý slúžil v prípade nepriaznivého počasia ako spoločenský stan s kuchynkou a skladom. Všetko išlo podľa plánov, expedícii prialo aj počasie, len neochota nosičov kazila inak výbornú náladu v expedícii. Naši horolezci tak nakoniec museli vynášať 2 krát toľko nákladu ako platení nosiči z kmeňa Hunzov.

Cesta do IV. tábora viedla cez dva veľmi strmé úseky, ktoré zabezpečili fixnými lanami. Tábor sa podarilo vybudovať 3.júna vo výške 6690 m. Ďalším krokom bolo prekonanie steny Rakiotského štítu a natiahnutie asi 300 metrov fixného lana cez skalný úsek. Na prekvapenie lezcov tu našli zavesené neporušené ich vlastné laná z expedície spred dvoch rokov. Len jedno preseknuté  lano bolo potrebné vymeniť. Na najvyššie dosiahnutom mieste z predošlej expedície dokonca našiel Milan Kriššák svoj batoh, ktorý tam vtedy zanechal. Odtiaľ ostávalo natiahnuť už len 150 metrov lana v traverze za Rakiotským štítom a cesta k V. táboru bola voľná.

Náročné úseky hory a slabá aklimatizácia sa podpísali na horolezcoch, ktorí pociťovali únavu. No nemohli poľaviť vo svojom snažení. Počasie im prialo a to museli využiť. V pláne bolo postaviť ešte ďalšie stany v V. tábore a do týždňa sa pokúsiť o vrchol. Vedúci expedície Ivan Gálfy oznámil nomináciu vrcholového družstva. O vrchol sa mali pokúsiť Michal Orolin, Milan Kriššák, Jozef Psotka a Ľudovít Záhoranský.

Počasie kazí plány

Pred samotným vrcholovým útokom bolo ešte potrebné zabezpečiť posledné metre traverzu v strmom ľadovom úseku za Rakiotským štítom a postaviť ďalšie stany V. tábora. V noci sa však počasie rapídne zmenilo. Začalo husto snežiť, fúkal silný vietor a bola hmla. Podpornému družstvu sa podaril zaistiť traverz, no v zlom počasí nedokázali postaviť potrebné stany, preto museli zostúpiť do III. tábora.

Nanga Parbat však nechcela darovať víťazstvo našim chlapcom len tak jednoducho. Zlé počasie, ktoré prišlo, zmarilo plány horolezcov na dlhé dni. Neustále snežilo a fúkal silný vietor. Blížil sa už koniec júna a chlapci netrpezlivo vyčkávali vo výškových táboroch na pár pekných dní, ktoré by im dovolili pokúsiť sa o vrchol. No zatiaľ len mrzli v stanoch, keď nočná teplota dosahovala -15 až -25 oC. Takéto podmienky si vybrali aj svoju daň, Miroslav Jaškovský s Jozefom Koršalom ochoreli a museli zostúpiť do základného tábora.

30.júna sa počasie začalo konečne zlepšovať. Stále nebolo ideálne, občas snežilo a prišla aj víchrica, ale to už nezabránilo lezcom, aby opustili pohodlie III. tábora a vystúpili do IV. Nebezpečenstvo však na nich striehlo na každom mieste. Obrovské šťastie mali Urbanovič a Haak, keď miestom, ktorým pred pár minútami prešli, presvišťala lavína.

Začiatok júla však nepriniesol nič dobré. Opäť začalo snežiť a zvýšilo sa aj nebezpečenstvo lavín medzi III. a IV. táborom, v ktorom ostali uviaznutí Ivan Dieška, Miloslav Filip a Arno Puškáš. V tábore bolo veľmi málo zásob a pre lavíny nebolo možné, aby im ostatní nejaké vyniesli. Trojica sa tak musela uspokojiť len s  kusom slaniny a cukríkmi, z ktorých si robili sladkú vodu. Už 5 dní boli uviaznutí vo IV. tábore. Začali rozmýšľať nad zostupom, i keď podmienky boli veľmi nebezpečné.

Nanga Parbat opäť v pohybe

Ráno 6.júla sa počasie konečne umúdrilo. Prestalo snežiť a na ďalší deň už bol dokonca slnečný deň bez jediného obláčika. Všetci sa hneď naštartovali a začali s vynáškami potravín do vyšších táborov. Aj uväznenej trojici zo IV. tábora sa podarilo zostúpiť do tretieho. Boli zoslabnutí a vyhladovaní, no napriek tomu sa pustili do spoločných príprav. Času nebolo mnoho, expedícia mala povolenie na Nanga Parbat do 15.júla. Ostávalo im už len 8 dní.

Dobrú náladu a práce na vynáškach narušila tragická smrť nosiča Nabiho, ktorý si chcel skrátiť cestu, pošmykol sa a padal asi 300 metrov. Niekoľkí lezci zo základného tábora zniesli jeho telo, ostatní pokračovali vo vynáškach do ďalších táborov.

Sen sa pomaly stáva skutočnosťou

Plán na vrcholový útok už bol jasne daný. No z vrcholového družstva vypadol Jozef Psotka, ktorý dostal horúčku a necítil sa dobre. Nahradil ho Ivan Fiala a 4-členná skupina určená na vrcholový útok vyrazila. Popoludní už dosiahli IV. tábor a po krátkom oddychu pokračovali v ceste do V. tábora spolu s podpornou skupinu, ktorú tvorili Gejza Haak, Arno Puškáš a Ivan Urbanovič. Tí po výnáške našli v sebe ešte dostatok síl, aby cestou naspäť vystúpili na Rakiotský štít vysoký 7070 m. Psotka, ktorý bol celý čas vo výbornej fyzickej kondícii sa nezmieril s vysedávaním v stane, a keď mu horúčka ustúpila, hneď sa pobalil a stúpal do IV. tábora. Tam sa spolu s Urbanovičom a Puskášom rozhodli skúsiť vyliezť na doposiaľ nezdolaný predvrchol Nanga Parbatu vysoký 7910 metrov. Výstup bol úspešný a 11.júla o 11:30 miestneho času stála trojica československých horolezcov na predvrchole vo výške 7910 m ako prví ľudia na svete.

Vrcholová štvorica vyrazila skoro ráno 10.júla a po zdĺhavom výstupe konečne vo výške 7600 m stavajú stan VI. tábora. Je to malý 2-miestný stan, v ktorom majú prenocovať a oddýchnuť si 4 ľudia.  V noci riadne mrzne a chalani si žiaľ nevzali so sebou spacáky. Želajú si, nech už je ráno, aby mohli opustiť nepohodlie stanu. O tretej hodine začína Milan Kriššák variť čaj. Po hodine trápenia sa mu podarilo navariť len liter čaju. Všetko im trvá akosi pridlho a k vrcholu začínajú stúpať až niečo po šiestej hodine.

Po hodine lopotenia sa dostávajú na koniec plató v Diamírskej štrbine vo výške 7712 m. Vpredu je Ivan Fiala s Ľudovítom Záhoranským. Michal Orolin čaká na Milana Kriššáka, no keď k nemu dôjde, len mu odovzdá svoj čakan a oznámi, že už nebude vo výstupe pokračovať. Orolin pokračuje za kamarátmi vpredu. Terén je čoraz náročnejší a jedna z jeho mačiek vypovedá poslušnosť. V náročných úsekoch sa mu niekoľkokrát zvlečie z topánky. Začínajú ho premáhať myšlienky na návrat dole. No keď si spomenie, koľko námahy a úsilia vynaložil, aby sa dostal na toto miesto, rozhodne sa pokračovať.

Horolezci sa dostávajú ku kritickému miestu asi dvadsať metrovému komínu. Fiala ho ľahko zdoláva a doberá svojich spolulezcov. Ďalej to vyzerá už na ľahší terén, laná teda nechávajú nad komínom. Teraz sa musia vysporiadať so zimou a únavou. Orolin má stále problémy s mačkami a vyčerpáva ho, aby udržal takto tempo so svojimi spolulezcami. Prichádzajú k ďalšiemu skalnému výšvihu, ktorý bude treba zdolať len s lanom. Tie však nechali nižšie. Fiala sa teda podujme po ne ísť. Pomocou lán zdolávajú stenu a dostávajú sa na úzky hrebeň, ktorý po oboch stranách lemujú strmé niekoľko tisíc metrov vysoké steny. Prekonávajú aj hrebeň a dostávajú sa k ľadovej stienke. Na výstup sa musia maximálne sústrediť. Záhoranský však nemá cepín ako jeho kamaráti ale len lyžiarske palice. Stúpať takýmto terénom bez cepínu je veľmi nebezpečné skoro až nemožné. Rozhodne sa preto, že už ďalej nepokračuje. Ostáva už len Orolin s Fialom.

Na vrchole Nanga Parbat

Vrchol majú na dosah, pred nimi je už len široký skalný hrebeň, ktorý pomaly ale isto zdolávajú. 11.7.1971 medzi 13:00 a 14:00 stoja dvaja horolezci ako prví z Československa na vrchole 8125 m vysokej hory. Michal OrolinIvan Fiala dosiahli vrchol Nanga Parbat, deviatej najvyššej hory sveta.

Horolezcov čakal ešte veľmi náročný zostup. V najnáročnejších úsekoch im našťastie Záhoranský nechal visieť laná, po ktorých mohli zlaniť a pod jednou stienkou na nich čakal, aby vyčerpaným kamarátom pomohol v zostupe do VI. tábora. Tam ešte našli Kriššáka, ktorý im napriek zlému zdravotnému stavu pripravil polievku a spolu so Záhoranským zostúpil do V. tábora, aby si víťazná dvojica mohla pohodlne oddýchnuť v malom stane.

Počasie sa následne výrazne pokazilo. Opäť začalo husto snežiť a fúkal silný vietor. Horolezci ešte mali čo robiť, aby v týchto podmienkach zlikvidovali výškové tábory. Všetci sa stretli o polnoci 14. júla 1971, aby na druhý deň vyrazili na cestu domov. Tento krát úspešne, s vrcholom!

Ďaľšie informácie

  • Rok expedície: 1971
  • Členovia expedície: Ivan Gálfy (vedúci), Ivan Dieška, Ivan Fiala, Gejza Haak, Jozef Koršala, Milan Kriššák, Martin Mladoň, Michal Orolin, Jozef Psotka, Arno Puškáš, Ivan Urbanovič st., Ľudovít Záhoranský, Miloslav Filip, František Dostál, Miroslav Jaškovský, Bohumír Kosmák st.
  • Ciele expedície: Nanga Parbat (8 125 m)

Komentujúci

  • Hosť (Jožo)

    Pekná spomienka na vynikajúci výkon našich horolezcov.

  • Hosť (Peter Mrva)

    Zaujímavé, ako kedysi dokázali s tým oblečením a vybavením stráviť na hore toľko času. Obdivujem ich.

Komentujte

0
návrat hore

Partneri projektu EXPEDITION.SK

Ortlieb - vodotesné batohy         Bushman