Menu

Makalu - Československá horolezecká expedícia Himaláje 1976

Členovia expedície Makalu 1976 Členovia expedície Makalu 1976

Po neúspechu na Makalu v roku 1973 sa československí horolezci nechceli vzdať svojho sna vystúpiť na osemtisícový vrchol svojou vlastnou cestou. Preto hneď požiadali o ďalšie povolenie na Makalu (8 463 m), aby mohli svoju začatú cestu na túto osemtisícovku dokončiť.

Nepálska vláda našim horolezcom vyhovela a prisľúbila im termín na jar 1976. Začalo sa teda hneď s vybavovaním povolenia aj v Československu. To získali len 3 mesiace pred plánovaným odchodom v januári 1976 a všetci členovia expedície sa museli poriadne obracať, aby včas stihli zohnať všetok materiál a potraviny. Naši horolezci našťastie neboli šikovný len na skalách, a tak sa im podarilo včas všetko zabezpečiť, aby 20.januára 1976 mohli 2 Tatry 148 spolu s nákladom a prvou skupinou horolezcov vyraziť do Himalájí.

Členovia expedície Makalu 1976

Členovia expedície pozostávali z lezcov z predošlej expedície na Makalu, ako aj  nových tvárí. Vedúcim expedície bol opäť Ivan Gálfy. Jeho zástupcom sa stal MUDr. Jaromír Wolf, ktorý bol zároveň druhým lekárom. Hlavným lekárom expedície bol MUDr. Leoš Chládek. Expedície sa opäť zúčastňoval aj filmársky tím – Vladimír Ondruš a František Dostál. Horolezeckú časť tvorili: Zdeněk Brabec, Jan Červinka, Ivan Fiala, Milan Kriššák, Miloslav Neumann, Igor Novák, Michal Orolin, Leopold Páleníček, Miroslav Pelc, Vladimír Petrík, Jozef Psotka, Karel Schubert a Sylva Talla.

Problémy hneď na začiatku

Expedícia na Makalu sa musela hneď od začiatku vysporiadať s viacerými problémami. Už v prvý deň odjazdu z Československa  mala jedna z Tatroviek nehodu, čo zapríčinilo až 10-dňové omeškanie. Zvýšené ceny za povolenie, ako aj platy šerpov a nosičov zapríčinili, že vedenie expedície muselo šetriť s každou korunou. Museli znížiť zásoby, ktoré bolo potrebné odniesť do základného tábora, aby nemuseli platiť toľko nosičov, ako pôvodne plánovali. Tí samozrejme ako vždy nesklamali a nevynechali štrajk, v ktorom požadovali navýšenie svojej pláce. Všetky problémy sa našťastie podarilo vyriešiť a 20.marca tak mohol byť postavený základný tábor pod Makalu vo výške 4 850 metrov. Bolo to o desať dní skôr ako v roku 1973.

Začína sa liezť na Makalu

Chalani sa pustili do vynášok hneď na druhý deň od postavenia základného tábora. Už o desať dní stáli na Makalu prvé tri výškové tábory. S prvým im výrazne pomohlo 25 nosičov, ktorých si tu nechali práve na túto úlohu a spoločne do prvého tábora vyniesli takmer tonu materiálu.

Dvanásti členovia horolezeckého družstva boli podľa výkonnosti rozdelení do troch skupín. Prvú skupinu tvorili Psotka, Talla, Fiala, Petrík, v druhej sa nachádzali Kriššák, Páleníček, Pelc, Neumann a v tretej Orolin, Schubert, Brabec Novák.

Ako to už v horách býva, najväčším nepriateľom horolezcov je počasie. To na dlhú dobu zastavilo postup aj na Makalu. Každý deň snežilo a teplota hlavne v noci klesala hlboko pod bod mrazu. Postup a vybudovanie štvrtého výškového tábora takéto počasie výrazne spomalilo. 11.apríla zúrila na hore silná víchrica, ktorá takmer kompletne zničila všetky tri doposiaľ vybudované tábory. Stany ostali dotrhané a výstuže dolámané. Čo sa dalo opraviť, sa opravilo, ostatné veci sa museli vymeniť. V treťom tábore radšej vyhĺbili jaskyňu pre 5 ľudí, lebo počas víchrice sa v stanoch nedalo existovať.

Zlé počasie ako aj vyčerpanosť si začali na chlapcoch vyberať svoju daň a lekári mali plné ruky práce s prechladnutím, omrzlinami, s výškovou chorobou ako aj s boľavými zubami.

Prvovýstup sa podaril

17.apríla sa podarilo dvojici Neumann, Páleníček vystúpiť do výšky 7 300 m, kde mal stáť 4.tábor. Ten však postavili až o dva dni neskôr Kriššák s Orolinom a Schubertom. Trojica v ňom aj prespala a nasledujúci deň natiahli 300 metrov fixných lán smerom k ďalšiemu výškovému táboru. Ďalšie dva dni pokračovali v ich práci Talla, Petrík, Psotka a Neuman, ktorí dotiahli laná až do výšky 7 830 m, kde postavili 5.výškový tábor. Ďalšie dni zásobovali 5.tábor kyslíkovými bombami ako aj zásobami pre vrcholový útok. Zároveň sa lanami zaisťoval výstup na Južný vrchol (8 010 m). Na ten sa ako prvým podarilo vystúpiť Petríkovi s Tallom 4.mája 1976. Petrík utrpel počas výstupu omrzliny nôh a expedícia sa pre neho skončila. Prvovýstup južným pilierom bol dokončený, ostávalo však ešte vystúpiť na hlavný vrchol.

Prvý pokus o vrchol Makalu

Našim horolezcom ostávalo ešte zdolať úsek medzi Južným a hlavným vrcholom Makalu. Vytvorili sa dve vrcholové družstvá. V prvom boli Jozef Psotka, Sylvo Talla a traja najsilnejší šerpovia. Druhé vrcholové družstvo tvorili Michal Orolin s Milan Kriššákom a v ich podpornom tíme bol Karel Schubert so šerpom Ang Phurbom. 10.mája vystúpilo na Južný vrchol prieskumné družstvo Neumann s Novákom. Priniesli správu, že hrebeňová časť medzi vrcholmi nevyzerá práve jednoducho. Neskôr sa vrátili do základného tábora premrznutí a vyčerpaní.

Prvé vrcholové družstvo opustilo 5.výškový tábor 12.mája a už o jedenástej hodine dosiahli Južný vrchol. Odtiaľ začali zliezať do sedla, no po chvíle ich opustili všetci šerpovia, ktorí sa obávali nebezpečnej expozície na hrebeni. Psotka s Tallom preto vyhľadali najbližšie vhodné miesto na postavenie stanu, kde strávili noc. Ráno vynášali materiál nad sedlo, zatiaľ čo k nim dorazilo aj druhé vrcholové družstvo. Kriššák sa však necítil dobre, preto zostúpil spolu s podporným družstvom. V stane provizórneho šiesteho tábora tak zostala trojica Psotka, Talla a Orolin.

Trojica horolezcov sa rozhodla vyraziť o polnoci zo stanu smerom k vrcholu, aj keď ich stan stál ešte ďaleko od pôvodne plánovaného miesta pre 6.tábor. Juzek Psotka si večer zle nastavil hodinky, a tak trojica vyrazila smerom k vrcholu už hodinu pred polnocou. Juzekovi však začali omŕzať palce na nohách a aj napriek masírovaniu a podporným tabletám sa to nezlepšovalo. Rozhodol sa nepokračovať vo výstupe. Talla s Orolinom sa po hodinách náročného lezenia dostali ráno o šiestej do sedla, odkiaľ videli, že na vrchol je to ešte veľmi dlhá cesta. Napriek tomu vo výstupe pokračovali. No keď sa neskôr začali po kolená brodiť v snehu, pochopili, že na vrchol by prišli príliš neskoro a zostupovať by museli nebezpečným terénom po tme. Rozhodli sa radšej pre návrat.

Traja horolezci na vrchole Makalu

Po neúspechu prvého pokusu o vrchol sa počasie výrazne pokazilo a všetci horolezci sa stiahli do základného tábora. Tam sa plánoval ďalší pokus. Všetkým bolo jasné, že ísť na vrchol aj naspäť tou istou zdĺhavou cestou je nemožné, naša expedícia sa dohodla na spolupráci so španielskou expedíciou. Tá pôsobila na Makalu o údolie ďalej, kde liezli japonskou cestou z roku 1970. Naši potrebovali pre zostup jednoduchšiu a kratšiu cestu, preto by využili španielske tábory. Na oplátku požadovali, aby sa jeden člen španielskeho tímu zúčastnil vrcholového útoku s našimi lezcami. Bolo dojednané. Druhý pokus o vrchol Makalu mohol začať.

Ďalší postup a plány boli poznačené chorobami a vyčerpanosťou. Z podporného družstva vypadol Červinka pre silný kašeľ. Na jeho miesto sa vrcholového družstva presunul Psotka. Neskôr z vrcholového družstva vypadol aj Talla. Necítil sa dobre a nechcel počas útoku na vrchol nič pokaziť. V 3.výškovom tábore sa teda stretli Orolin, Kriššák, Schubert a Psotka, ten to však na druhý deň počas výstupu do 4.tábora vzdal. Zostávajúca trojica sa 23.mája rozlúčila v 5.tábore so Šerpami. Vyliezli na Južný vrchol, pobrali čo najviac materiálu vrátane stanu provizórneho tábora a vyrazili do sedla. Tam už na nich čakal Jorge Camprubim, člen španielskej expedície. Spoločne postavili stan 6.tábora vo výške 7 850 m, v ktorom strávila štvorica horolezcov nepohodlnú noc.

Všetci boli pozitívne naladení a v dobrej kondícii. 24.mája vstali už o pol druhej, aby si navarili niečo na jedlo a pitie a päť minút pred pol piatou ráno všetci štyria vyrazili k vrcholu. Pred chlapcami bol výstup 600 metrov vysokou východnou stenou, po ktorej pred nimi ešte nikto neliezol. Počasie bolo pekné, fúkal len slabý vietor. Ideálny deň na vrcholový útok.

Milan Kriššák na vrchole MakaluKaždý niesol jednu kyslíkovú fľašu, ale na začiatku ich nepoužívali, šetrili si ich na neskôr. Vpredu šli Orolin s Krišákom, za nimi Španiel Camprubim a vzadu Schubert. Prekonať museli ľadovo-skalné steny, kde natiahli fixné laná, ktoré boli dôležité predovšetkým pri zostupe. Celkovo ich natiahli 270 metrov. Na viac, aj keď by to bolo potrebné, im už nevyšli laná. O siedmej ráno sa nachádzali vo výške 8 100 m. Tu sa rozhodli začať využívať kyslíkové prístroje. Všetci štyria pociťovali obrovskú únavu, no pokračovali ďalej. Vyliezli ďalších 150 výškových metrov strmým snehovým svahom a dostali sa na hrebeň, kde sa spájali viaceré výstupové trasy. Čakal ich tu aj ďalší skalný výšvih, pri preliezaní ktorého došiel kyslík Mišovi Orolínovi. Necítil sa dobre, rozhodol sa preto vrátiť sa. Postupne došiel životodarný plyn aj ďalším trom horolezcom. Zbavili sa zbytočnej záťaže a pokračovali vo výstupe. Dostali sa na vrcholový hrebeň, kde sa do nich oprel silný vietor. Trojica sa roztrhala, každý ide svojim tempom. Prekonali posledné snehové náveje a pár menších skaliek, aby o pol piatej popoludní, po dvanástich hodinách vyčerpávajúceho výstupu,  ako prvý stál na vrchole Makalu Milan Kriššák. O päť minút prichádza na vrchol aj Jorge Camprubim a po ďalších pätnástich minútach Karel Schubert. Všetci si vychutnávajú nádherné výhľady z vrcholu a tešia z dosiahnutého úspechu. Československí horolezci opäť dokázali, že si vedia poradiť s náročnými cieľmi aj na tých najvyšších kopcoch.

Smutný koniec - Karel Schubert nezostúpil

Čas je neúprosný, trojica úspešných horolezcov preto opustila vrchol o piatej hodine. Náročné úseky zdolali aj za pomoci starých lán z predošlých expedícií. Vietor im zafúkal stopy v snehu a Milan Kriššák, ktorý sa cítil najviac pri sile, prešľapával stopu do bezpečia 6.tábora. Veľmi rýchlo sa zotmelo a na začiatku fixných lán je už úplná tma. Po ôsmej večer prichádza na smrť vyčerpaný Kriššák do stanu. Orolín sa o neho svedomito postaral napriek vlastnej únave a bolesti v nohe. O dve hodiny vošiel do stanu aj Camprubim. Karel Schubert ale stále neprichádzal. Trojica vyšla vonku zo stanu, aby na neho kričali a skúsili ho navigovať. No zhora nedostali žiadnu odpoveď. Opäť to skúšali o šiestej ráno, keď už vyšlo slnko. Teraz počuli odozvu a Schuberta zbadali vysoko v sedle vo výške asi 8 300 metrov. Volali na neho, aby zostúpil k nim. Všetci boli nesmierne vyčerpaní, nikto nemal síl, aby sa pokúsil k Schubertovi vystúpiť. Ten musel prežiť ukrutnú noc vo výške 8 300 m bez bivakocieho vybavenia. Po chvíli sa im Karel stratil z dohľadu. Viac ho už nikto nevidel. Kriššák, Orolin a Camprubim museli zostúpiť dole, aj im išlo o život. Každá hodinu, ktorú by strávili navyše v tej výške, by im neskôr znemožnila zostup do bezpečia. Naši horolezci boli šťastní, že mohli dole zostupovať menej náročnou cestou a využiť španielske stany, kde ich už čakali ich kamaráti. No najväčší problém so zostupom mal Michal Orolin. Pre obrovské bolesti nohy dokázal každý deň zostúpiť len o jeden výškový tábor (lekár u neho neskôr zistil ťažký zápal žíl – trombózu). Našťastie mu nesmierne pomáhal Páleníček, ktorý sa ešte 26.mája vybral do 6.tábora, aby sa presvedčil, či tam Karel Schubert predsa len nezostúpil. Stan bol žiaľ prázdny. Karel Schubert sa z Makalu už nevrátil.

Československí horolezci svojim prvovýstupom juhozápadným pilierom na Makalu predviedli dovtedy jeden z najnáročnejších výstupov na osemtisícový vrchol. Výnimočný úspech bol aj výstup celkom štrnástich členov expedície na Južný vrchol (8 010 m), z toho štyria na ňom stáli dokonca dvakrát.

Ďaľšie informácie

  • Rok expedície: 1976
  • Členovia expedície: Ivan Gálfy (vedúci), MUDr. Jaromír Wolf (zástupca vedúceho), MUDr. Leoš Chládek (lekár, Zdeněk Brabec, Jan Červinka, Ivan Fiala, Milan Kriššák, Miloslav Neumann, Igor Novák, Michal Orolin, Leopold Páleníček, Miroslav Pelc, Vladimír Petrík, Jozef Psotka, Karel Schubert Sylva Talla a filmári Vladimír Ondruš a František Dostál
  • Ciele expedície: Makalu (8 463 m)

Komentujúci

  • Hosť (Honza)

    hezké

  • Hosť (Jožko z Popradu)

    Tieto príbehy z našich prvých expedícií mám veľmi rád. Obdivujem tých horolezcov, čo vtedy dokázali. Škoda, že tam jeden z nich zahynul...

Komentujte

0
návrat hore

Partneri projektu EXPEDITION.SK

Ortlieb - vodotesné batohy         Bushman