Menu

Pavol Barabáš

Predstavovať Paľa Barabáša by bolo zrejme hádzanie hrachu na stenu. Určite každý z Vás pozná Paľove filmy s horskou a dobrodružnou tematikou z neprístupných končín sveta ako aj zo slovenských hôr. Pavol Barabáš už 20 rokov obdarováva naše zmysly filmami, ktoré sú výnimočné nielen nádhernými zábermi prírody, ale aj svojimi príbehmi a poslaním. Poďme už ale na otázky....

Je cestovanie a tvorba dokumentárnych filmov splnením tvojho detského sna?

Boli scény, o ktorých sme všetci chlapci snívali. Každý chcel zažiť situácie, kde by sa mohol postaviť zoči-voči sile prírody. Overiť si svoje schopnosti. Ale keď okúsite pôvab putovania, keď spoznáte atmosféru vysokých hôr a stretnete sa s prírodnými ľuďmi podvedome akcie porovnáte s dávnymi snami. Čo je ale dôležitejšie, urobíte si tým hlavne poriadok vo vlastných hodnotách, tým, že sa vrátite k tým, ktoré ste ako chlapci vyznávali.

Kedy si začal s natáčaním dokumentárnych filmov, a o čom bol prvý film?

Bolo to v roku 1993, cesta cez štyri najvyššie pohoria sveta: Hindukuš, Západné Himaláje, Karakoram, Čínsky Pamír. Vznikol z toho trojdielny televízny film Karakoram Highway.

Cítiš sa byť viac cestovateľom alebo filmárom?

Ja som rád čítaval knihy starých cestovateľov, či to bol už David Livingstone alebo Emil Holub. Niekedy je to veľmi príjemný pocit objavovať a hľadať takým tým tradičným spôsobom t.j. spoľahnúť sa iba na vlastné sily, tak ako cestovali oni. Dnes sa to dá zažiť pri expedíciách do ešte neprebádanej džungle Novej Guinei, či Konga. Vždy po takejto expedícii z pralesov v oblasti rovníka si poviem, že už budem len v starej dobrej Európe, že tie riziká nestoja za to. Ale potom prídu nové nápady ako urobiť vzrušujúcejší film a človek zabudne na utrpenie. Dnes má už slovo cestovateľ úplne iný význam. Dnes sú cestovatelia všetci. Aj filmári...

Vieš si predstaviť cestovanie bez filmovania, alebo filmovanie bez ciest?

Ja naozaj nenávidím cestovanie. Mňa viac ťahá putovanie po necestách. Skôr by som to nazval putovanie. Tu ide o pocit z pešieho pohybu v divokej prírode, kde môžete precítiť tú džungľu, tie hory, vnímať zmyslami všetok ten zázrak naokolo. Byť tam a otvoriť sa všetkým tým energiám. Preto sa napríklad najlepšie cítim na horách, v ich úžasnom pokoji. A keď z toho vznikne posolstvo vo forme dokumentu je to bonus navyše. A filmovanie bez putovania? Hmm. Tomu sa zatiaľ úspešne vyhýbam.

Natočil si viacero filmov aj o Slovensku. Kde na Slovensku najradšej chodíš?

Tri roky som sa teraz venoval nakrúcaniu šesťdielneho seriálu Príbehov tatranských štítov. Znova som sa do Tatier zaľúbil. Na druhom mieste sú to krásne ladné tvary Veľkej Fatry, chata pod Borišovom, kde sa naozaj veľmi dobre cítim. Aj kvôli ľuďom. Naši dedovia a starí dedovia sedeli väčšinou celý život doma. A nemohli si teda ani uvedomiť, v akej úžasnej krajine žijú. Mne sa často stáva, že prídem zo zahraničia, z tretieho sveta, vyjdem si na niektorý zo slovenských hrebeňov, napríklad na Prašivú v Nízkych Tatrách a slzy sa mi tisnú do očí z tej nádhery. V akej nádhere to tu žijeme. Prídem k studničke a môžem sa napiť, bez obáv z nejakých baktérií alebo parazitov.

Natáčal si v horách, pralesoch, jaskyniach i na divokých riekach. Kde sa ti najviac páčilo, kde boli najextrémnejšie podmienky na expedíciu, a kde na natáčanie?

Peter Valušiak ma naučil prežiť v Antarktíde. Zážitok ako z inej planéty. Veď naša expedícia prešla ako prvá Ellsworthovo pohorie od hraníc kontinentu na najvyšší vrchol Mount Vinson. Divom sveta sú pre mňa obrovské jaskyne na stolovej hore Chimantá, ktoré sme objavovali spolu s jaskyniarmi. Niektoré z tých nových priestorov po mne kamaráti dokonca pomenovali. Na Kukename musí človek žasnúť nad tým, že v takomto kremenci môžu existovať jaskyne. Vrcholky stolových hôr to je mysteriózny svet, veľmi ťažko prístupný, kde aj teraz môžete ešte objavovať nepoznané rastliny, či živočíchy. Mne sa podarilo prejsť naprieč práve tie štyri najväčšie. Myslím, že sa to vtedy predo mnou nikomu nepodarilo, lebo okrem Roraimy ide o vážne podujatia. Pozrite si film Tepuy alebo Amazónia Vertical.

Ako riešiš v extrémnych podmienkach starostlivosť o techniku, dobíjanie batérii...

No niekedy treba ovládať jednoduché fyzikálne zákony a jednoduché triky. Nemám nejakú špeciálnu techniku ani boxy. S tromi baterkami som nakrútil film Neznáma Antarktída. Vrátim sa však v spomienke na Severný pól. Skáčete po kryhách na mori, strašne fučí a je -36oC. Hovorím si – tak tu mám stráviť bez dobíjania celý mesiac? Ako tu vôbec nakrútim film? Po 15-tich dňoch ťahania saní si zvyknete na tie nízke teploty, dokážete sa aklimatizovať, dokážete filmovať, pracovať, rozmýšľať, zrazu zistíte, že je vám v tej krajine celkom príjemne a pochopíte starých polárnych bádateľov, prečo sa vracali znova a znova do týchto oblastí. Ako sa im tá čistota preniesla do ich vnútra. Zrazu máte v sebe pokoj. Baterky ohrievate pri tom na sebe a len dávate pozor, aby vám neklesla teplota tela.

Expedície do neznámych končín prinášajú aj veľa nebezpečných situácií. Bol si niekedy v ohrození života?

Extrémnou je už tá prvotná myšlienka vydať sa na cestu. A keď urobíte prvý krok, jednoducho pokračujete ďalej. Vôbec si neuvedomujete, že robíte niečo „extrémne“. Odvíja sa to samo. Necháte sa viesť osudom, kam vás až zavedie, čo sa vám podarí uzrieť, nafilmovať, Tých naozaj extrémnych a hraničných situácií každý z nás zažíva celý rad skôr v tomto našom bežnom, civilizovanom živote, napríklad keď zrazu zistíte, že máte na akciovom účte o polovicu menej. V tej prírode riešite len to, čo je vo vašich silách. Najhoršie sú práve situácie, ktorých riešenie vo vašich silách nie je. To je nepríjemnejšie.

Zúčastnil si sa expedície, účasť na ktorej si neskôr oľutoval?

To našťastie nie, hoci som ich absolvoval asi tridsať.

Absolvuješ pred expedíciami nejakú špeciálnu prípravu?

Na to nikdy nie je čas. Je to skôr hodenie do vody.

Určite dostávaš veľa pozvánok na expedície. Čo je pre teba dôležité, aby si sa expedície zúčastnil?

Myšlienka, intuícia a ľudia, s ktorými pôjdem. Nie raz som sa vzdal expedície kvôli divnému pocitu. A urobil som vždy dobre.

Na svojich expedíciách si navštívil všetky kontinenty sveta. Ktorý na teba najviac zapôsobil kultúrou, ľuďmi?

Nakrútil som asi štyri či päť filmov o tibetskom budhizme. Ich spoločný menovateľ je možno hľadanie vnútorného pokoja a mieru. Prečo mi sa stále za niečím pachtíme? Čo nás to vlastne ničí? Sami budhisti vravia, že reklama pôsobí na ľudskú myseľ ako jed. Lebo vyvoláva neprirodzené a nezdravé túžby a vy sa ich potom snažíte naplniť. Ale nemožnosť tieto túžby naplniť vás robí nepokojným, zúfalým človekom. Tá neprirodzená, umelo vyvolaná túžba vás posúva niekam inam, než kde ste chceli a mohli byť. Kedysi som sa venoval tvorbe reklamy, ale potom som prišiel na to, že ma to vnútorne vykráda, lebo ma to núti vedome klamať...

Za svoje filmy si získal mnoho ocenení. Ktoré sú pre teba najvýznamnejšie?

Tie vzdialené tešia, ale sa ma moc nedotýkajú. Vždy je to príjemnejšie, keď vás pochvália doma.

Máš ešte nesplnené cestovateľské alebo filmárske sny?

Už sa bojím niečo si ešte želať. Takmer všetko sa mi splnilo. Nechcel by som to príliš prehnať :-)

Slováci točia na svojich cestách čoraz viac filmov. Poznáš takýchto filmárov a ich tvorbu?

Áno, stretávam ich predsa na festivaloch.

Ďalšie informácie o Paľovi Barabášovi a jeho filmovej tvorbe nájdete na stránke K2 Studio.

  • Žiadne komentáre

Komentujte

0
návrat hore

Partneri projektu EXPEDITION.SK

Ortlieb - vodotesné batohy         Bushman