Menu

Miroslav Peťo - Dhaulágirí na lyžiach

Skialpinizmus, extrémne lyžovanie, lezenie v horách a skalolezectvo. To sú aktivity, ktoré napĺňajú dušu a prinášajú radosť Miroslavovi Peťovi. Tento ešte ani nie 30 ročný slovenský reprezentant v lezení je u nás pojmom predovšetkým v extrémnom lyžovaní. Jeho výkony na lyžiach aj na skalách sa odrazili v pozvánke na expedíciu Dhaulágirí 2014, na ktorej môže posunúť svoje limity ešte ďalej a zlyžovať doteraz ešte nezlyžovanú osemtisícovku. Ale viac už v rozhovore...

Povedz nám niečo o tvojich horolezeckých a lyžiarskych začiatkoch.

Odmalička som bol často v horách, ktoré sa postupne stali súčasťou mňa samotného. Všetko to začalo ešte niekedy v predškolskom veku, kedy nás rodičia spolu s bratom Rasťom brávali v kočíkoch alebo v sedačkách na batohu na výlety po Tatrách. Doteraz si živo spomínam, ako som sa ako malé dieťa otcovi nechtiac počúral za golier, keď ma na batohu niesol na Baranec. Ide vôbec o jednu z najstarších spomienok, ktorú si vybavujem z detských čias. Keď som sa ako-tak naučil chodiť po dvoch nohách, začal ma otec učiť lyžovať v Jasnej - najskôr klasicky na špagáte po Bielej púti, neskôr sme začali jazdiť strmšie zjazdovky. Mojou obľúbenou zjazdovkou bola Spravodlivá, kde boli vždy najväčšie bubny. Potom prišli na rad ľahké žľaby a muldy, medzi prvými Dievčenská mulda a Školský žľab. Z detských lyžiarskych čias je pre mňa silnou spomienkou prvé lyžovanie Meteorologického žľabu na Chopku. Vtedy tam ešte fungovali staré dvojsedačkové lanovky a z Lukovej trvalo takmer polhodinu, kým sme sa vytiahli hore na Chopok. Mal som v tom čase asi 7 alebo 8 rokov a pamätám si, že som v žľabe padol a začal sa šúchať nadol. Otec, ktorý lyžoval podo mnou, ma však bez problémov zastavil. Postupom času som prešiel k lyžovaniu náročnejších žľabov a stien, v ktorých sa už snažím radšej nepadať...

Zároveň s lyžovaním som už ako dieťa postupne začal liezť v letných Tatrách a na skalkách. Mojou prvou tatranskou cestou bol pilier na Voliu vežu, ktorý som liezol ako 9-ročný. Na skalkách som začínal v Demänovskej doline v Machnatom. Ak si dobre spomínam, mojou prvou päťkovou cestou, ktorú som preliezol ako prvolezec, bola cesta Minichyty.

Vyliezol si viacero náročných ciest a urobil niekoľko extrémnych lyžiarskych zjazdov. Ktoré z tvojich výkonov sú pre teba najviac hodnotné?

Zo športového hľadiska si najviac cením prelez cesty Erectissima na Cima Grande v Dolomitoch, v rámci extrémneho lyžovania prvozjazd východnej steny Sunnmorslauparleagda v Nórsku. Vďačný som však za každú peknú túru v Prírode bez ohľadu na to, či ide o lezenie, skialpinizmus, horskú cyklistiku alebo len o bezcieľne potulky lesom.

Čo ťa láka na extrémnych športoch, čo pre teba znamenajú a čo ti dávajú?

V prvom rade je pre mňa podstatné, že môžem byť v horách, v Prírode. Extrémne športy neberiem ako niečo extrémne v zmysle, v akom to chápe väčšina ľudí. Každý extrém je len uhol pohľadu, je to relatívny pojem - čo jeden už pokladá za extrém, môže niekto iný ešte stále pokladať za normál. Ale je faktom, že športom, ktoré sa stali mojou vášňou, sa venuje len úzka skupinka ľudí a že riziko smrti alebo vážneho zrazenia je pri nich výrazne vyššie než u iných športov. Zároveň však na oplátku dokážu tieto aktivity oproti bežným športom ponúknuť niečo naviac. Za extrémne športy považujem také aktivity, pri ktorých prípadná chyba s vysokou pravdepodobnosťou skončí smrťou. A práve podvedomá blízkosť smrti otvára hlbšie sféry vedomia, ktoré v bežnom živote zostávajú zatvorené. To umožňuje človeku lepšie spoznať samého seba ako aj ľudí okolo seba. Vtedy človek lepšie pochopí, čo je v živote podstatné a čo nie. Pre mňa sú extrémne športy v spojení s Prírodou akýmsi mysterióznym nástrojom, ktorý významne prispieva k môjmu duchovnému rastu, pomáha mi byť viac bdelý v Prítomnosti a vnímavý ku Skutočnosti.

Máš v extrémnych športoch nejaké konkrétne ciele, ktoré by si chcel dosiahnuť?

V oblasti extrémneho lyžovania mám vytýčené smerovanie, ktorým sa už dlhšie snažím uberať. Konkretizovať to nebudem. Nejde však o cieľ v klasickom slova zmysle. Ide skôr o sen, ktorý sa raz možno naplní, možno nie. Pre mňa je však dôležitejšie, že kráčam cestou, s ktorou som vnútorne stotožnený a že už táto samotná cesta ma dostatočne napĺňa. Dosahovanie cieľov je len bonusovou čerešničkou na torte, ktorú sa mi niekedy podarí okúsiť, inokedy nie. Podobne je tomu aj v lezení – mojím cieľom je pokračovať v tom, aby ma lezenie napĺňalo nie pre dosahovanie cieľov a výkonov, ale pre samotnú činnosť, pre samotné lezenie. Cesta k cieľu je pre mňa teda dôležitejšia než samotný cieľ. Myslím si, že človek nemusí byť prehnane ambiciózny, aby dokázal plniť svoje sny, ktorých naplnenie možno zároveň prinesie aj hodnotné športové výkony.

Si členom horolezecko-skialpinistickej expedície na Dhaulágirí. Ako si sa dostal do expedičného tímu?

Do expedičného tímu som bol spolu s bratom Rasťom pozvaný Janom Matlákom, ktorý je hlavným organizátorom expedície. Spoločne s ostatnými členmi expedície sme sa na prvom stretnutí následne dohodli, že namiesto pôvodnej Cho Oyu sa radšej zameriame na Dhaulágirí, ktorá je lacnejšia, menej preľudnená a esteticky krajšia hora.

Bude to tvoja prvá expedícia na osemtisícovku. Aké máš z toho pocity?

Zmiešané. Prevláda však najmä zvedavosť z poznávania niečoho, čo z vlastnej skúsenosti ešte nepoznám. Zároveň mám pred Himalájami obrovský rešpekt a možno aj obavu, aby prílišné ambície niektorých členov expedície nespôsobili nejaký prúser.

Ako sa na expedíciu pripravuješ?

Čo sa týka fyzickej prípravy, v súčasnom období chodievam dvakrát do týždňa polievať Baranec, dva dni bajkujem v Malej Fatre, dva dni leziem na skalách a jeden deň mám oddych. Snažím sa, aby bol tréning pestrý a aby som ho nevnímal iba ako tréning. Na Baranec chodím rýchlou chôdzu so záťažou – do batohu naložím fľaše s vodou, aby mal batoh 15-20 kg, ktoré potom na vrchole vylejem a dole idem v rámci šetrenia kĺbov na ľahko. Väčšinou hore chodievam podvečer a z vrcholu sledujem západy slnka. Výstup je zvyčajne riadna makačka, no tie výhľady zhora ma nikdy neomrzia. Baranec je jednoducho moja srdcovka. Keď som cez týždeň v škole v Žiline, batoh mením za horský bicykel, s ktorým sa po večeroch preháňam po Malej Fatre. Mojou obľúbenou trasou je Žilina – Turie – Minčol – Višňové - Žilina. Nádherná bajkovačka s parádnymi výhľadmi z vrcholu Minčola a famóznym zjazdom. Okrem toho dvakrát do týždňa leziem na skalách. Lezenie sa za tie roky stalo súčasťou môjho životného štýlu a keď dlhšiu dobu neleziem, cítim sa akýsi nesvoj. Okrem toho mi lezenie pomáha udržiavať vo forme hornú časť tela. V porovnaní s predchádzajúcimi letnými sezónami teda nejde z hľadiska kvantity fyzickej aktivity o zásadnú zmenu – akurát namiesto troch-štyroch dní lezenia v týždni sa teraz viac zameriavam na nohy a lezenie beriem ako príjemný doplnok.

Z hľadiska mentálnej prípravy na zlyžovanie Dhaulágirí by bolo ideálne mať aj v lete možnosť aspoň pár dní do mesiaca lyžovať nejaké ľahšie skiextrémiky niekde v Alpách, aby psychika do jesene neotupela a nebola potom pri zjazde paralyzovaná expozíciou. Letné lyžovanie v Alpách je však pre mňa vzhľadom na finančné a časové možnosti v súčasnosti nereálne. SV rebro Dhaulágirí, ktoré máme v pláne lyžovať, by ale z hľadiska technickej náročnosti lyžovania ani expozície nemalo predstavovať až taký extrém v porovnaní s inými zjazdmi, ktoré som už absolvoval, takže verím, že strach ma počas zjazdu paralyzovať nebude. Najväčším problémom bude zrejme himalájska výška, ktorej vplyv na môj organizmus a psychiku zatiaľ nepoznám

Ako je to s financovaním expedície?

So zháňaním peňazí na expedíciu je väčší problém, ako som pôvodne čakal. Peniaze, ktoré boli na začiatku sľúbené a ktoré boli významným faktorom, prečo sme sa v čase rozhodovania rozhodli pre Himaláje a nie Peru, nakoniec nie sú, takže si celú čiastku musíme spolu s bráchom Rasťom zháňať sami. Ako doktorand nemám veľa peňazí nazvyš, preto skúšam zháňať financie rôznymi formami – najmä cez dva percentá z dane alebo priame finančné dary od jednotlivcov alebo firiem v rámci sponzoringovej spolupráce. Na Slovensku je to však ťažké, často sa pri tom naplno ukazuje jedna z negatívnych čŕt slovenskej mentality, ktorou je nežičlivosť a závisť. Zisťujem pri tom, že aj ľudia, ktorých som dlhé roky pokladal za kamarátov alebo dobrých známych, sú kvôli peniazom schopní za chrbtom splietať intrigy, ktoré v konečnom dôsledku spôsobili, že jedna organizácia, ktorá nás pôvodne chcela významne podporiť, nás nakoniec podporí len čiastočne. Aj preto mi po započítaní vlastných úspor, ktoré si môžem dovoliť vložiť do expedície, stále chýba cca 1500 Eur. Z týchto dôvodov moja účasť na expedícii ešte stále nie je istá. Brácho Rasťo je na tom podobne. Ale utešujeme sa výrokom Guthera O. Dyhrenfurtha: „Ak sa ma niekto opýta, čo je najťažšie pri výprave do Himalájí, bez rozmýšľania odpoviem – financovanie.“ Takže ak sa nám nakoniec predsa len podarí zohnať peniaze a dostaneme sa pod kopec, snáď už budeme mať tú najťažšiu časť za sebou...

Na Dhaulágirí teda ide aj tvoj brat Rasťo. Je to podľa teba skôr podpora alebo väčšia zodpovednosť?

Brácha Rasťa pokladám v extrémnom skialpinizme za vyrovnaného parťáka a zároveň najlepšieho kamaráta. Hoci sme v mnohom značne rozdielni, ako bratia sa veľmi dobre poznáme a vieme, kto má aké silné a slabé stránky, takže sa navzájom dopĺňame a tvoríme efektívny tím. Sme si navzájom podporou.

Tvoja hlavná úloha na Dhaulágirí bude pravdepodobne zlyžovanie hory?

Expedíciu bude tvoriť desať ľudí, z ktorých traja (ja, brácho Rasťo a Jirko Švihálek) budeme mať so sebou aj lyže a v prípade vhodných snehových podmienok a ďalších x faktorov, ktoré musia súčasne klapnúť, sa Dhaulágirí pokúsime zlyžovať. Na zabezpečovaní výstupu a vynáškach sa budeme všetci podieľať rovnakým dielom. Zostup budeme mať v hornej časti ako lyžiari oproti ostatným členom expedície náročnejší a nebezpečnejší. V spodnej časti pod C2 nám, naopak, lyže môžu zostup uľahčiť.

Vieš si predstaviť, aké je to lyžovať v tak extrémnych podmienkach?

Tuším, ale na vlastnej koži to snáď budem mať možnosť zistiť už túto jeseň. Každopádne, veľká sranda to asi nebude. Pre mňa bude dôležité zistiť, či v extrémnych výškach ešte stále možno hovoriť o lyžovaní, alebo či pôjde už len o zostup na lyžiach s prevládajúcim zosúvaním bokom s občasnými prerušovaným preskokmi. Pokiaľ zistím, že v takých extrémnych podmienkach z lyžovania nemám žiadny pôžitok, zrejme ma to ani v prípade úspešného zlyžovania nebude motivovať do ďalších podobných akcií.

Doteraz sa to nikomu nepodarilo, je to pre teba o to väčšie lákadlo?

Pre mňa je tento fakt nepodstatný. Šiel by som do toho s rovnakým nadšením a rešpektom aj v prípade, že by Dhaulágirí už mala nejaký kontinuálny zjazd až z vrcholu. Prípadná sláva spojená s prvým kompletným zlyžovaním Dhaulágirí pre mňa nie je motivácia. Motivuje ma najmä dobrodružstvo a skutočnosť, že idem do niečo nového, doteraz nepoznaného. Som zvedavý hlavne na to, ako na mňa budú Himaláje svojou majestátnosťou a mohutnosťou pôsobiť po spirituálnej stránke a ako sa to odrazí na mojej fyzickej existencii.

Bol by pre teba úspech na Dhaulágirí štartérom na ďalšie osemtisícovky?

To závisí od viacerých faktorov. Ako som už spomínal, dôležité pre mňa bude zistenie, či lyžovanie v takých výškach je ešte lyžovaním alebo už len zostupom na lyžiach a či mi to prinesie nejaký pozitívny lyžiarsky zážitok. S tým súvisí aj ďalší faktor, ktorým je utrpenie spojené s pôsobením v himalájskych výškach. Pokiaľ zistím, že všetko to pozitívne spojené s himalájskymi horami neprevyšuje súvisiace utrpenie a negatíva, zrejme sa v budúcnosti preorientujem na nižšie kopce (napr. Peru, Bolívia, Kaukaz), ktoré ponúkajú famózne lyžiarske línie, viac kyslíka, viac života a to všetko za výrazne menej peňazí. Takže ďalším významným faktorom, ktorý i v prípade úspechu na Dhaulágirí ovplyvní moje ďalšie pôsobenie v Himalájach, bude zháňanie peňazí, ktoré môže byť, ako som už mal možnosť zistiť počas posledných mesiacov, demotivujúce až frustrujúce.

Myslíš, že bude náročnejšie na Dhaulágirí vyliezť, alebo ju zlyžovať?

Myslím si, že náročnejšie bude lyžovanie, pretože bude nasledovať až po výstupe. Pravdepodobne pri tom budeme unavení nielen fyzicky ale aj psychicky. Napriek psychickej únave bude pri lyžovaní zohrávať kľúčovú rolu koncentrácia. V niektorých pasážach si pri lyžovaní totiž nebudeme môcť dovoliť urobiť žiadnu chybu na rozdiel od zostupu na pešo, pri ktorom je v náročnejších častiach človek zvyčajne istený fixnými lanami, takže v prípade zakopnutia alebo inej chyby má vysokú šancu vyviaznuť bez zranenia. Pri lyžovaní v niektorých úsekoch zjazdu z Dhaulágirí môže mať akékoľvek zaváhanie fatálne následky.

Chcel by si na záver niečo dodať?

Na záver sa chcem poďakovať všetkým, ktorí ma v účasti na expedícii akýmkoľvek spôsobom podporujú. Za materiálnu podporu ďakujem firmám Sportrysy.sk, K2 Slovakia, Marmot a Icebreaker. Za finančnú podporu patrí moja vďaka organizáciám SHS James, HK Jasná Liptovský Mikuláš a Mestu Liptovský Mikuláš.

Určite kliknite na Mirovu zaujímavú stránku www.miropeto.sk.
Viac informácií o expedícii Dhaulágirí 2014 nájdete na adrese dhaulagiri2014.expedition.sk
.

Media

Strach zo smrti

Komentujúci

  • Hosť (Martin)

    Držím palce, máte velké předpoklady, kdo už by to měl kurńa sjet než vy? A na budoucí sezonu "prajem vela snehu", ať nemusíme jezdit extrémy, buh ví kam.

Komentujte

0
návrat hore

Partneri projektu EXPEDITION.SK

Ortlieb - vodotesné batohy         Bushman