Menu

Peter Kostelanský: Tragédia na Dhaulagiri

Peter Kostelanský, ktorého asi väčšina horomilovníkov pozná pod prezývkou Kosťo, sa na jeseň 2014 zúčastnil expedície Dhaulagiri 2014. Expedícia žiaľ skončila tragicky. Lavína, ktorá zasiahla základný tábor, pochovala v stanoch pod masou snehu vedúceho výpravy Jána Matláka, jeho zástupcu Vladimíra Švancára ako aj troch Nepálcov. Ostatných osem členov výpravy bojovalo o život v zasypanom spoločenskom stane. Kosťovi sme položili pár otázok o samotnej expedícii, no najmä o tragickom dni, keď Slovensko prišlo o dvoch horolezcov, no predovšetkým o skvelých ľudí.

Ako si sa stal členom expedície Dhaulagiri 2014?

Oslovil ma Janko Matlák. Poznali sme sa už veľmi dlho z kurzov Horolezeckej školy Encián, kde sme obidvaja boli inštruktormi, spolu sme boli aj v Číne na Muztagh Ate a samozrejme vedel o mojich predchádzajúcich expedíciách a výstupoch. Cieľ expedície vybrali s bratmi Peťovcami a Jirkom Švihálkom, ktorí sa mali pokúsiť o zlyžovanie. Keďže chlapci s podobnými expedíciami ešte nemali skúsenosti, my "pešiaci" sme mali pomôcť. Veď výstup hore bol aj tak pre obe skupiny rovnaký.

Bola to tvoja prvá expedícia na osemtisícovku, určite si bol nadšený...

To sa asi tak povedať nedá. Ak je človek pozvaný na takúto expedíciu, vzbudí to v ňom samozrejme pocit hrdosti ale zároveň aj zodpovednosti. Ako aj pri iných expedíciách som odchádzal s cieľom urobiť všetko preto, aby expedícia bola úspešná. A keď budú podmienky a zdravie, tak sa samozrejme pokúsiť o vrchol. Vraví sa, že cieľom je expedícia a vrchol je len čerešnička na torte. Tak nejako to chápem aj ja a pre mňa bolo dôležité hlavne to, s kým tam idem. Dva mesiace je dosť dlhá doba a z vlastnej skúsenosti viem, že aj iba jeden človek dokáže pokaziť celú expedíciu. Tu bola partia v pohode.

Začiatok expedície sa vyvíjal dobre, alebo sa vyskytli nejaké komplikácie?

Počas prechodu džungľou sme niekoľko dní išli totálne premočení. Prakticky stále v mokrom. Zanechalo to následky v podobe virózy putujúcej z jedného na druhého. Iba dvaja z nás skončili bez antibiotík Ale keďže to bolo v čase aklimatizačného procesu, keď sa na kopci ešte len začínalo robiť, stratili sme iba pár dní. Skôr bol problém s terénom. Ľadovec sa za posledné roky značne odtopil, vytvorili sa veľké serakové polia a v plánovanej ceste bolo na ľadovci obrovské množstvo trhlín. Z BC do C1 bolo viac ako 9 km pri prevýšení niečo cez 1000 metrov. Preto sme zriadili ABC, ale aj tak nám trvalo skoro dva týždne, kým sme C1 postavili.

Podarilo sa vám vybudovať druhý výškový tábor. Ako prebiehal výstup do dňa, keď ste sa museli z neho vrátiť do základného tábora?

Po postavení C1 to už išlo pomerne dobre. Postupne sme preniesli zásoby z BC a ABC do C1 a keď sme vyrazili z C1 vyššie, tak prakticky na druhý deň večer sme už postavili C2. Potom sme sa postupne striedali s prespávaním a vynáškami v C2. V tejto časti cesty nebolo tak veľa trhlín, skôr bol problém s prešľapávaním stopy. Stačilo, aby trochu posnežilo a pofúkalo a mohli sme začať odznova. Aj keď sme cestu značili vlajočkami, niekedy bol problém trafiť pôvodnú stopu.

Začalo padať veľa snehu, bolo problematické zostúpiť do BC?

Informáciu o zmene počasia sme dostali včas, takže do BC sme zostúpili relatívne v pohode, ale samozrejme s brodením s rôznou hĺbkou prepadávania sa. Dokonca tí z nižších táborov mali ešte čas sa z BC prejsť smerom na French pass, aby nafotili vrcholové partie plánovanej cesty, aby sme mohli čo najlepšie naplánovať ďalší postup.

Čo sa odohrávalo v BC do pádu lavíny?

Prvý večer, keď začalo snežiť, tak do nejakej 10-tej napadlo cca 40 cm snehu. Oklepali sme stany a šli spať. Aj v noci sme občas pobúchali z vnútra stanovú plachtu a zhadzovali sneh. Ráno nás budil Kumar (náš kuchár) s pomocníkmi, či sme v poriadku. Bál sa aby sme si v zasypaných stanoch nevydýchali vzduch a nezadusili sa. Potom sme celý deň sedeli v jedálenskom stane a striedali sa v odpratávaní snehu okolo stanov a z chodníkov. Laco s Vladom chvíľu zaváhali a už ich stan skoro nebolo ani vidieť. Kým stihli odhádzať sneh, zlomilo im tyčku od stanu.

Neobávali ste sa, že niektorá z mnohých lavín, ktoré v ten deň padali, môže zasiahnuť aj BC?

Lavínové dráhy, z ktorých nielen v tento deň padali lavíny boli od nás v bezpečnej vzdialenosti. V ten deň bola ich hustota akurát výrazne vyššia. Iba jedna lavína, ktorá spadla asi až z vrcholu západného vrcholu Tukuche, vytvorila takú tlakovú vlnu, že sme to pocítili aj v BC. Z tých oblastí nám nebezpečenstvo nehrozilo. Sledovali sme aj svah nad nami. Bol to v podstate morénový svah, ktorý mal výšku cca 60 až 70 metrov. Ešte keď sa stmievalo, tak som pri jeho kontrole videl na ňom vyfúkané kamene a plochy. Takže ani z tejto strany sme nebezpečenstvo neočakávali

Prečo sa Matlák a Švancár rozhodli ísť do svojich stanov a neostali v spoločenskom stane ako ostatní?

Keďže hustota sneženia sa nezmenšovala, rozhodli sme sa, že sa v noci s odpratávaním snehu budeme striedať. Časť do polnoci a druhá od polnoci. Večer sme sedeli, hrali na gitare, čítali alebo hrali karty. A spomínali na nášho kamaráta Ivana Prokopa, ktorý pred ôsmymi rokmi zahynul pri zostupe z vrcholu Tilicho peak asi 30 km východne od vrcholu Dhaulagiri. Aj fľašku sme si otvorili a pohárikom si uctili jeho pamiatku. Janko s Vladom sa rozhodli, že si pôjdu trochu pospať, keďže nás čakala rušná noc. V podstate, keď si tí dvaja najskúsenejší šli pokojne ľahnúť do stanu, bolo zrejmé, že pád lavíny na BC ani oni neočakávali

Popíš situáciu, keď váš stan zasiahla lavína. Čo sa dialo v stane a ako sa vám podarilo dostať zo stanu?

Hrmenie lavín sme si už prakticky nevšímali. Hlavu sme zdvihli iba ak išlo o moc veľký a dlhý zvuk. Ale vždy sme vedeli z ktorého žľabu to padá a v pohode sme čítali, či hrali karty ďalej. Až sa zrazu ozval zvuk rovno nad nami a to sme stuhli všetci. Niekto povedal, "to je u nás", niekto ešte stihol povedať niečo neslušné a už prišiel náraz. Tí, čo sedel z tej strany boli hodení na stôl a pritlačení zvrchu vrstvou snehu. Tí, čo sedeli oproti boli stolom pribití o stenu stanu. Stôl sa pri tom náraze zvalil a keďže sa v tom čase lavína začala zastavovať, začali sme si vytláčať aký taký priestor na pohyb. Moc nám ho ale nezostalo. Všetci sme boli skúsení ľudia a tak našťastie nikto nespanikáril a začal robiť čo mohol a vedel. Keď sme sa uistili, že nikto v stane neutrpel vážnejší úraz, začali sme riešiť únik z pasce. Skomplikoval nám to plynový ohrievač, ktorý sa prevrátil na koberec a ten začal dymiť. Jirko s Mirkom, ktorí kopali na jednej strane stanu šikmo hore sa po chvíli začali v stúpajúcom dyme dusiť a museli sa vrátiť. Našťastie sa ohrievač podarilo vypnúť, ale koberec stále trocha dymil. Medzitým sa Lacovi na druhej strane podarilo po rozrezaní stropu pomocou zlomenej stanovej tyčky vyšpárať dieru cez celý nános snehu nad nami. Ja s Harym sme vypadávajúci sneh zhŕňali pod seba, aby nám vypadávajúci sneh nezapratal východ. Po vytvorení diery sa vzduch trochu vyčistil a dýchanie sa zlepšilo. Aby sa pri vyliezaní nezrútil vyhrabaný otvor, s Lacom sme Haryho vystrčili ako torpédo s rukami dopredu, aby dieru roztlačil a spevnil. Potom sme postupne vyliezali von. Nad nami bolo niečo vyše metra snehu.

Čo ste robili po tom, ako sa vám podarilo dostať zo zasypaného stanu?

Samozrejme, naše prvé kroky viedli k miestam, kde by mal stáť stan našich kamarátov. Keďže sme nič nemali, začali sme kopať holými rukami. Časť z nás začala zháňať niečo do čoho by sme sa obliekli, pretože víchrica stále neprestávala. Našli sme nejaké sudy s vecami a dva stany na okraji tábora boli pomerne zachované. Postupne sme sa obliekali a striedali sa v kopaní. Použili sme aj vrchnáky zo sudov a prilbu, ktorú sme našli. Kto práve nekopal a nezháňal niečo na oblečenie, prezeral miesta, kde bol náš kuchynský stan. Mali v ňom cez noc spať Kumar, Gopal a Dorji. Kuchynský stan bol ale rozmetaný na svahu na niekoľkých desiatkach metroch. Ani po zhruba hodine sa nám nepodarilo nikoho nájsť a aj na mieste, kde sme kopali sme našli len časť plachty odtrhnutej zo stanu, rozhodli sme sa tábor z dôvodu hrozby sekundárnej lavíny opustiť. Zobrali sme, čo bolo použiteľné a vybrali sme sa do protisvahu, kde sme očakávali, že bude bezpečné miesto, ak by zase niečo spadlo.

Ako ste prežili noc, kým ste čakali na záchranný vrtuľník?

Keď sa nám podarilo prejsť tých pár desiatok metrov v hlbokom snehu za veľký balvan, rozhodli sme sa za ním vybudovať veľký záhrab, do ktorého sme sa skoro všetci zmestili. Podarilo sa nám zachrániť aj zopár spacákov, tak tí, čo nemali nič na oblečenie, alebo len veľmi málo, sa mali aspoň do čoho zabaliť. Ja s Jankom sme boli na kraji pri vchode a keďže som mal mokré nohy, chodil som dosť často von podupkávať, aby mi nezamrzli. A takto sme vydržali až do rána. Popri tom sme volali zo satelitného telefónu, aby sme informovali agentúru so žiadosťou o pomoc. Lenže bola noc a baterka tiež nebola moc nabitá. Ale po jej zohrievaní vždy chvíľu vydržala. Víchrica podľa predpovede postupne slabla a už nad ránom sa obloha vyčistila. Ráno sme ešte museli vybudovať pristávaciu plochu pre vrtuľník a to nás tiež trochu zahrialo. Slnko nám totiž na bivak začalo svietiť až pred pol desiatou.

Ako je to so záchranou v Himalájach?

V Nepále je spolu aj so súkromnými 15 vrtuľníkov. Niektoré sú schopné po malých úpravách pristáť aj na Evereste, takže z tohto pohľadu je pomoc dostupná. Pri nešťastí takéhoto rozsahu to ale bolo málo. V oblasti Annapurny boli stovky nezvestných a vrtuľníky lietali hlavne tam. Napriek tomu nám Sonam z našej agentúry vrtuľník zohnal a ten nás chvíľu predpoludním postupne začal zvážať dole do Beni a potom do Pokhary.

Myslíš, že váš základný tábor bol postavený na bezpečnom mieste? Kto vybral miesto pre BC?

Keď sme prišli do BC, tento už bol vybudovaný. My sme kvôli aklimatizácii šli z Beni údolím Myagdi Khola a trvalo nám to 7 dní. Náš kuchár a nosiči s batožinou pre BC šli z Beni autom údolím Kali Ghandaki až do Marphy. Tam naložili batožinu na yaky a za tri dni boli v BC. Miesto pre BC je už niekoľko desiatok rokov v týchto miestach, len sa poloha mierne mení podľa podmienok na moréne. Chalani, čo boli tri roky dozadu na treku mali v týchto miestach úplne iné podmienky. Tábor sa nám zdal byť bezpečný, skôr sme mali iba obavu, aby sa zo svahu nad nami neuvoľnil nejaký kameň, ale nič také veľké tam nebolo a ani nič menšie za celý čas nespadlo, aj keď na svah občas dosť vytrvalo pršalo. A ako som spomínal, svah sme kontrolovali aj počas výdatného sneženie v deň jeho zosuvu.

Dalo sa tejto tragédii nejako predísť?

Boli sme v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Ako keby prišlo zemetrasenie alebo povodeň. Vzniknutú situáciu sme nemali ako ovplyvniť. Podľa predpovedí (overovali sme aj z iného zdroja) malo napadnúť 80 cm snehu, čo by v týchto podmienkach a teréne nebol žiadny problém. Napadalo ho ale dva metre...

Pre teba to nebola prvá expedícia s tragickým koncom. Ako zvládaš takéto situácie, ako sa s tým vyrovnávaš?

Bohužiaľ na mojej prvej himalájskej expedícii zostal kamarát Ivan. Teraz aj s našimi nepálskymi priateľmi to bolo päť ľudí. Vzhľadom na to, že nie sme si vedomí žiadnej chyby a nemáme si čo vyčítať, malo by sa nám s tým vyrovnávať ľahšie. Asi ako keď sa Vám priateľ zabije pri dopravnej nehode. Ale ono to tak nefunguje. Aspoň u mňa nie. Občas v hlave zavŕta červík a špekuluje, čo by sme robili, keby sme vedeli, že to budú dva metre, alebo či sme naozaj nič neprehliadli a nepodcenili. Potom to potlačí racionálno a tak stále dookola. Pre mňa je ešte navyše zvláštny fakt, že sa tie nešťastia obidve stali 14-teho októbra. Ťažko si takú náhodu vysvetliť. Možno nám Ivan z toho stanu pomohol von... Priatelia však chýbajú a hlavne pri činnostiach, pri ktorých sme sa stretávali a robili ich spolu. Aj keď si môžem povedať, že Janko s Vladom si plnili svoj sen a umreli tam, kde to mali radi, naši nepálski priatelia umreli kvôli nášmu snu. Boli v práci. S tým sa vyrovnáva ťažšie.

Zmenil sa po expedícii Dhaulagiri 2014 tvoj pohľad na tvoje pôsobenie v najvyšších horách sveta?

Hory za to nemôžu. Chodíme si tam plniť sny a je iba na nás, aby sme pri tom dokázali eliminovať subjektívne nebezpečenstvo. To objektívne nedokážeme ovplyvniť. Ale to nás môže stretnúť hocikedy a hocikde inde. Nielen na horách. Určite na hory nezanevriem, aj keď pobyt v nich bude zase s väčším rešpektom ako doteraz.

Zúčastnil by si sa ešte niekedy expedície na osemtisícovku alebo dokonca na Dhaulagiri?

Nevylučujem to a ani to, že sa vrátim aj na Dhaulagirí dokončiť Jankov sen. Ale to závisí od mnohých okolností. Musí to dozrieť...


  • Žiadne komentáre

Komentujte

0
návrat hore

Partneri projektu EXPEDITION.SK

Ortlieb - vodotesné batohy         Bushman